Osoba, ktorú som si vybrala, je môj ujo. Keďže je len o 6 rokov starší, vždy som ho brala tak trošku inak, ako ostatých ujov a tety. Vyrastali sme v jednom meste a dosť veľa času sme trávili spolu. Kamaráti si vždy mysleli, že je to môj brat. Dá sa povedať, že aj my sme si tak často pripadali.

Už do malička mi bol veľkým vzorom. Jednak jeho životom, ale aj jeho triezvymi názormi, reálnym pohľadom na svet a láskou k ľuďom, ochotou vždy pomôcť. Vyžaruje z neho neskutočná úprimnosť, dobrota.

Keď mi oznámil, že ide do seminára, nebola som prekvapená. Cítila som to. Vždy z neho vyžarovalo niečo také iné, také dobré a úprimné. Tešila som sa s ním, lebo som vedela, že po tom túži a že je to jeho poslanie. Že je jeden z tých, ktorých si Boh povolal na túto cestu. Ale na druhej strane som aj cítila, že ho strácam, a že odíde preč. A že už to nebude môj veľký brat.

Pri ňom som pochopila, čo je to keď má niekto vzťah s Bohom. Keď sa On nachádza v každodennom živote, keď pri každej činnosti, je aj on. Nie len večer pri modlitbe, ale stále, stále prebývať v Ňom, v Jeho láske. Byť šťastný a spokojný v plnosti Jeho lásky. Nájsť ten pokoj, ktorý každý jeden z nás tak neskutočne potrebuje.