Postup, ktorý prekračuje hranice ľudskej logiky

„Poďte ku mne...“ (Mt 11.28)

Ježiš volá k sebe ľudí, nie však preto, aby sa obklopil dokonalými a svätými ľuďmi, svalnatými a sebavedomými  mužmi, krásnymi ženami alebo tými, ktorí sú úspešní a uznávaní. Bolo by to aj zbytočné, pretože takíto ľudia presvedčení o svojich kvalitách, Ho nepotrebujú.

„...všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení...“ (Mt 11.28)

Jeho pozvanie je adresované všetkým, ktorí sú bezradní, v koncoch a nevedia ako ďalej. Tým, ktorí sú naplnení výčitkami svedomia a znechutení sami zo seba po znovu a znovu opakujúcom sa zlyhaní. Volá zúfalých, ktorí sa márne snažia zbaviť okov svojho otroctva. Tých, ktorí sú utrápení nedostatkom pozornosti, lásky, a naopak, zavalení chladom a napätím v medziľudských vzťahoch. Tých, ktorí si nesú svoju bolesť zo sklamaní a nevedia sa jej zbaviť. Pozýva unavených a vyčerpaných z rutiny dennodenného kolotoča práce. Všetkých, ktorí sa sužujú pre naplnené túžby po blízkej osobe, dieťati, práci, zdraví alebo tých, ktorí to všetko mali, ale vďaka neočakávanej udalosti o to prišli. Jednoducho všetkých, ktorí si nevedia rady, hoc aj sú navonok pekní, silní, úspešní, uznávaní, ale v skutočnosti sú v srdci zlomení.

„...a ja vás posilním.“ (Mt 11.28)

Paradoxne, v odpovedi človeka na toto Ježišovo pozvanie „Poď!“ zároveň tkvie tajomstvo i jeho poslania „Choď!“ Pretože takýto človek, nesený Božím milosrdenstvom a vedomý si svojej závislosti na Bohu, má jednak súcitné a chápajúce srdce pre iných, a zvlášť, má skúsenosť dotyku Božej moci vo vlastnej biede a nemohúcnosti. Dotyku, ktorý sa pre neho stáva zdrojom svedectva a je hnacím motorom jeho služby.

Jozef