Posledné objatie na dvore, utajované slzy.. a potom dlho, dlho stála a dívala sa za Tebou, za vami. Nechcelo sa jej do domu. Keď napokon vošla, zarazilo ju to nezvyklé ticho. V dielni mlčí tesárske náčinie, už ho nemá kto vziať do ruky. Časom ho daruje, alebo predá.. nechal si izraelskú vdovu samu, čaká ju chudoba. A zajtra sprace veľké hrnce, nebude treba variť pre dvoch.

Zaborila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Už sa to nevráti, TY sa nevrátiš – vie to.. Vychovala Ťa pre svet, nie pre seba, a predsa toto odtrhnutie po toľkých pokojných rokoch prišlo akosi príliš náhle. Bolesť srdca, o ktorej sa medzi tými siedmimi nehovorí, jej vyráža dych. Zvykla poznať po zvuku, kedy sa prebúdzaš.. – od dnes bude o Tebe počuť len niekedy, z neistých správ pocestných: kde vôbec si, dieťa moje..

Nie, Mária nie je moderná matka; nemá mobil, aby Ti zavolala, čo si dnes večeral. Ale Mária je odovzdaná matka. Je poslušná. Dôverujúca. Boh Ťa poslal všetkým. On je Tvoj Otec, postará sa. A toto je Tvoje – a aj jej – poslanie: ohlasovať Jeho kráľovstvo. Všetkým. Za každých okolností. Vždy bude plniť Božiu vôľu – a úplne.

 

Odchádzaš rovnako roztrhnutý, snáď viac jej bolesťou než svojou. V hlave chvíľu rátaš, koľko jej ostalo, na koľko jej to vydrží.. a Tvoje srdce vysiela Otcovi jednu prosbu za druhou. Nemáš obavy, len ľudsky to bolí.. nechávaš ju doma samu, chudobnú vdovu. Aj Ty sa jej musíš zriecť. Ani Ty nebudeš od dnes vedieť, ako sa jej vodí.. ale sú to dobré Ruky, v ktorých ostáva. Ešte sa otočíš naposledy smerom k domčeku – už ho ani nevidno.. Bolesť – súčasť vykúpenia.

Ostávate spojení duchom, Matka a Syn, ktorý odteraz ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval ľud na pokánie.