Svet potrebuje počuť náš veľký príbeh.
Prvá časť príbehu. Do jedného blogu je toho naozaj veľa :).
Dnes som sa dozvedela, že „svedectvo Ježišovo je duchom proroctva“ (Zjavenie 19, 10). Verím, že ak sa púšťaš do čítania môjho svedectva, budú tieto slová v tvojom živote uvoľňovať a tvoriť vieru, ktorá pritiahne Bohom oddávna pripravené veci, ktoré ešte nevidíš.
Nemá byť a verím, že nebude upozornením na mňa... pretože je to celé o Ňom a o tom, že žijem v Jeho priazni, ktorú má bez miery aj pre teba.
Bohu, a tým, ktorí veria, nič nie je nemožné a ak by to náhodou nestačilo, všetko nám slúži na dobré.
V roku 2002 som sa stala dospelou, skončila gymnázium, prežila najvážnejší rozchod v živote a rozvod mojich rodičov a smrť jedného zo starých rodičov. Asi nebudem preháňať, ak poviem, že to bolo jeden z najťažších rokov môjho života. Bol však poznačený niečím, čo zmenilo všetky okolnosti na nové. Boh prišiel.
Našiel ma uprostred „zavíjania púšte.“ Dotkol sa srdca, ktoré nerozumelo takmer ničomu z toho, čo sa dialo. Prežívala som excelentný vstup do veľkého sveta dospelákov, život sa mi zdal skôr ako tragikomédia, a na radosť z toho, že si konečne môžem legálne kúpiť pivo jednoducho neostávala energia. Keď sa obzerám späť, uvedomujem si, že o týchto udalostiach nehovorím s pohnutým srdcom. Asi je naozaj pravda, že ak do všetkých týchto rán vstúpil On, stali sa skrze Jeho rany ranami uzdravenými.
Ako úspešne odmaturovaná stredoškoláčka som sa nedostala na vysokú školu. Už si presne nespomínam, ako a prečo, viem však, že som vôbec netušila, čo budem robiť. Peňazí nazvyš po rozvode nebolo, nájsť nejakú prácu bolo takmer nevyhnutné. A ja, dievča bez ambícií, bez skúseností, bez akejkoľvek predstavy o tom, čo by som chcela, rozhodla som odísť do veľkého sveta. Rozumej do Bratislavy :).
Po celý rok sa mi tam Boh staral o a) duchovné vyžitie, b) ubytovanie, c) brigádu jednu za druhou tak, že som spokojne vyžila ja, a dokázala aj pomôcť mame. Prišiel druhý pokus dostať sa na výšku. Denné štúdium a externé štúdium. Dvoje prijímačky, dvojité čakanie na výsledky a do toho ponuka ísť do Anglicka robiť au-pair. Prvý pokus rozoznať, čo Boh chce, aby som urobila. Dala som mu na výber. 1. prijatá len na jednu zo škôl (ktorúkoľvek), a ja pôjdem do Anglicka zarábať miesto študovania, 2. budem prijatá na obe školy, ostanem na Slovensku, a Ty, Bože, sa mi postaráš o prácu kompatibilnú so školou. V deň, keď som sa mala rozhodnúť som sa dozvedela, že som prijatá na obe školy, a tak som Anglicko, napriek povzbudzovaniam z mnohých strán, odmietla.
Koncom leta som raz, stále bez vyhliadky na prácu, kráčala cez námestie v našej malej Novej Dubnici, keď ma oslovila kamarátova mama s otázkou: „Janka, a ty by si nešla učiť angličtinu do mojej jazykovej školy?“ Človek by si povedal, že wow, ale moje wow prišlo až vo chvíli, keď mi rovnakú ponuku o niekoľko dní neskôr dal aj môj druhý kamoš, v inej škole. Ani som nevedela ako, mala som dohodnuté dve rôzne školy, v jednej som učila tri dopoludnia, v druhej tri popoludnia. S tým, ako som mala školu, všetko dokonale kompatibilné. A tak som rok bola učiteľkou angličtiny. A ten rok ukázal, že toto naozaj nie je moja šálka kávy. Prišlo druhé leto a ja som stála pred tou istou otázkou: Čo len so mnou bude?
