Pre pokorného človeka (ktorý často má obrovskú mieru prirodzenej autority) je iná prirodzená autorita v jeho okolí požehnaním, nie ohrozením.
Prirodzená autorita bude vždy pre autoritu pozičnú ohrozením a nebezpečenstvom. Je totiž obrovský rozdiel mať pozíciu preto, že kráčate v autorite, ktorú vyžaduje, a mať ako jediný zdroj svojej autority pozíciu, ktorú ste (akokoľvek) získali.
Verím, že tu niekde sa skrýva tajomstvo Biblických veršov o tom, že Boh "pokorných vedie k správnemu konaniu..." Pokorný človek je pre mňa niekto, kto nepotrebuje autoritu vyplývajúcu z pozície, aby vedel, že je prijatý svojím Otcom, milovaný a vzácny, a že je mu zverené niečo veľmi výnimočné a jedinečné; a ak aj takúto autoritu má, použije ju pre dobro všetkých.
Taký človek nepotrebuje mať vždy pravdu, nepotrebuje zosmiešniť nápady, sny a myšlienky iných, aby vynikli tie jeho. Nepotrebuje sa pretekať a porovnávať sa s inými, pretože vie, že to, čo Boh zveril jemu, je jedinečné a nenahraditeľné. Pre pokorného človeka (ktorý často má obrovskú mieru prirodzenej autority) je iná prirodzená autorita v jeho okolí požehnaním, nie ohrozením. Verím, že Boh túži po tom, aby sme ako Jeho deti kráčali v Jeho autorite. Pre mnohých to ale bude znamenať opustiť tú pozičnú, akokoľvek si na nej zakladajú.
Verím, že kultúra úcty je skvelá možnosť, ako sa naučiť spolpracovať v partnerstve, vzájomnom prijatí, rešpekte a pravdivom pohľade na dary, ale aj slabosti bratov. Autorita, pokora a úcta sa od seba nedajú odtrhnúť. Autorita bez nich je diktatúra alebo ešte niečo horšie.