"Zo všetkého,čo môžete, obetujte obety ako zadosťučinenie za mnohé hriechy, ktorými je Pán urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov."

(slová anjela pri zjaveniach vo Fatime)

"...V Starom zákone mali kňazi zvyk prinášať Bohu za seba samých i za ľud obety zvierat ako zmierne obety. Ale to boli predobrazy Kristovej obety, ktorý sa mal stať opravdivou obetou odovzdanou Otcovi za hriechy ľudstva. Kristova obeta, ktorou sa skončili všetky predobrazy, mala pokračovať ako náhrada za obety Starého zákona. Dnes ju každý deň obnovujeme na oltároch pri slávení Eucharistie ako nekrvavé opakovanie obety kríža.
Avšak to nestačí, lebo, ako hovorí svätý Pavol (Kol 1,24), musíme v sebe doplniť to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, lebo sme údmi jeho mystického tela. Keď jeden úd tela trpí, všetky ostatné trpia s ním, keď sa jeden úd obetuje, všetky ostatné majú účasť na tejto obete, ak je jeden úd chorý a choroba je vážna, hoci je choroba lokalizovaná len na tento úd, celé telo trpí a zomiera. To isté aj v duchovnom živote: všetci sme chorí, všetci máme mnohé nedostatky a hriechy, preto máme všetci povinnosť obetovať sa v spojení s nevinnou obeťou, ktorou je Kristus , ako vynáhrada za svoje hriechy a hriechy svojich bratov, lebo všetci sme údmi toho istého mystického tela Pánovho. Posolstvo nás žiada, aby sme ponúkali Bohu obetu zo všetkého,čo môžeme:
"Zo všetkého,čo môžete, obetujte obety ako zadosťučinenie za mnohé hriechy, ktorými je Pán urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov." (slová anjela).Môžu to byť obety duchovných, rozumových,morálnych, fyzických a materiálnych dobier. Podľa okolností budeme mať príležitosť ponúknuť ich raz jedny, inokedy druhé. Cení sa ochota využiť príležitosti, ktoré sa nám ponúkajú, hlavne musíme byť schopní obetovať sa, keď si to vyžaduje plnenie povinností voči Bohu, blížnemu alebo voči nám samým. Tým skôr, ak sa treba obetovať preto, aby sme neprestúpili prikázanie Božieho zákona. Vtedy je obeta povinná, lebo sme povinní priniesť obetu nevyhnutnú na to, aby sme nespáchali hriech. Od tejto požiadavky závisí naša večná spása. Tak nám to hovorí Pán Ježiš v Evanjeliu: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba , vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo, kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Ved čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale seba samého by stratil alebo poškodil?" (Lk 9,23-25) Z toho, čo nám hovorí Ježiš, vyplýva, že musíme byť ochotní radšej dať život, ako spáchať čo len jediný ťažký hriech, ktorým môžeme stratiť večný život. To isté platí a ešte záväznejšie, ak od nás úcta k Božiemu zákonu vyžaduje menšie obety ako stratu vlastného života.

Zriekať sa všetkého,čo nás môže viesť k hriechu, je cesta spásy. Preto nám Pán hovorí: "Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho", čiže kto chce uspokojovať vlastné nezriadené chúťky, ísť cestou hriechu, kráčať širokou hriešnou cestou bez pokánia a nápravy života, stratí večný život.Ako sa nepýtať s Ježišom Kristom: "Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?"
V tom istom zmysle nás upozorňuje: "Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden." (Mt 10,38)
Áno, ako môže byť Božím priateľom, hodným večného života ten, kto sa nezapiera v tom, čo je nevyhnutné pre napredovanie po ceste jeho prikázaní, kto sa nechce zriecť vlastných nedovolených záľub, rozmarov, pýchy, márnivosti, žiadostivosti, lakomstva, prehnanej pohodlnosti, nedostatku lásky a spravodlivosti voči blížnemu, kto sa zbavuje ťarchy každodenného kríža alebo ho len vlečie za sebou, a nechce sa prispôsobiť a zjednotiť s krížom Kristovým?
Niekedy bude krížom naša každodenná práca: "V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb", uložil Boh Adamovi ako pokánie za hriech, inokedy ním budu protivenstvá života, ktoré vznikajú na každom kroku a je nevyhnutné prijať ich vyrovnane, trpezlivo a odovzdane. Inokedy to budú pokorenia, ktoré sa objavia neočakávane a musíme ich prijať a uznať, že máme v sebe nedokonalosti, aby nás viedli k predsavzatiu nápravy, v dôvere voči Bohu, ktorý vždy pomáha ľuďom dobrej vôle,aby sa pozdvihli k ešte lepšiemu a dokonalejšiemu životu. "Zo všetkého," hovorí Posolstvo, "prineste Bohu obetu ako zadosťučinenie za mnohé hriechy, ktorými je urážaný, a proste za obrátenie hriešnikov."

Boh nám hovorí aj o ďalšom dôvode, pre ktorý sa máme obetovať:"zadosťučiniť za hriechy, ktorými je urážaný, za vlastné hriechy i za hriechy blížneho". Keď urazíme nejakého človeka, vždy musíme, nakoľko je to možné napraviť nepríjemnosť a škodu, ktorú sme zapríčinili a prosíme o odpustenie, ospravedlňujeme sa. K Bohu máme ešte väčší dôvod správať sa podobne. Preto nás Ježiš Kristus vo svojej modlitbe naučil prosiť o odpustenie. "Otče náš, ktorý si na nebesiach,...odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom," a hneď na to hovoríme: "neuveď nás do pokúšenia ale zbav nás Zlého." (Mt 6,9.12-13). Najlepšia výnahrada, akú môžeme ponúknuť Bohu, je spojiť prosbu o odpustenie s predsavzatím napraviť sa a viac neurážať. Preto prosíme o odpustenie, pomoc a ochranu.

Všimnite si, že Ježiš nás učil prosiť v množnom čísle, čiže za nás i za našich blížnych: "odpusť nám, osloboď nás, neuveď nás do pokúšenia." Takto znie aj výzva Posolstva: "Obetovať sa ako výnahrada a prosba za obrátenie našich bratov blúdiacich po falošných a pomýlených cestách." Áno, modliť sa a obetovať, aby mohol byť celý náš život obetou ponúknutou Bohu tak, že prijmeme každodenný kríž v spojení s Kristovým krížom za spásu duší, budeme s Ním spolupracovať na vykupiteľskom diele ako údy jeho mystického tela, Cirkvi, ktorá pracuje, modlí sa a trpí, vnútorne spojená so svojou hlavou na záchranu ľudstva.

z knihy sestra Lucia - Výzvy Fatimského posolstva, str. 96-99