(Lk 10, 25-37)
V tomto podobenstve kladie učiteľ zákona Ježišovi otázku, ktorú môžeme nazvať – jedna zo základných ľudských otázok: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života.“ (Kiežby sa aj dnes všetci pýtali – čo treba robiť – aby sme dosiahli večný život – a keby sato opýtali Krista a nie hocikoho...) Pán Ježiš ho odkazuje na Sväté písmo, ktoré on, ako učiteľ zákona, dobre pozná a necháva ho, aby si dal odpoveď sám na svoju otázku - a náš zákonník si ju dáva a veľmi presne, hovorí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha... a blížneho ako seba samého.“ A naozaj celý zmysel zákona je v tomto prikázaní – to je hlavné prikázanie.
Teda výrok Svätého písma je jasný, otázkou však zostáva ako ho premeniť do konkrétneho života a o tom sa už medzi učencami tej doby viedli spory. Trápila ich otázka - kto je ten môj blížny? Zvyčajná odpoveď by bola – no predsa člen nášho vlastného národa. Z toho by teda vyplývalo, že cudzinci tam nepatria? Tí nie sú blížnymi? Ale to by bolo opäť proti Svätému písmu – aj v Starom zákon sa vyžaduje láska k cudzincom. No stále ostávalo sporné – kde treba dať hranice toho, kto je a kto nie je môj blížny. A o toto vlastne nášmu zákonníkovi išlo, keď kladie Ježišovi otázku – kto je môj blížny?
Za blížnych určite v tej dobe nepovažovali Samaritánov. A Ježiš na otázku zákonníka – kto je môj blížny - odpovedá týmto podobenstvom o Milosrdnom Samaritánovi.
O čo v ňom ide. Príbeh začína mužom, ktorý padol do rúk zbojníkom a tí ho nechali na kraji cesty polomŕtveho. To bol celkom realistický príbeh, keďže k takýmto prepadom tam naozaj dochádzalo.
Kňaz a levita – znalci Zákona – teda poznali písma aj svoju povinnosť pomôcť... Oni prechádzajú okolo tohto úbožiaka a idú ďalej. Vôbec to nemuseli byť ľudia s chladným srdcom, možno sami mali strach a usilovali sa čo najskôr dostať do mesta. A možno boli trochu nešikovní a nevedeli ani odkiaľ začať s pomocou – čo robiť – a najmä, keď už všetko nasvedčovalo tomu, že už ani pomáhať netreba.
A tu prichádza pocestný Samaritán – niekto, kto nepatrí do spoločenstva Izraelitov a preto nemusí vidieť v tom prepadnutom človekovi svojho „blížneho“. On sa však nepýta – kam siahajú moje povinnosti vyplývajúce zo solidarity. Evanjelium opisuje, čo sa v ňom deje a čo ho pohne pomôcť – „Bolo mu ho ľúto.“ Láme sa mu teda jeho srdce. Blesk milosrdenstva, ktorý zasiahol jeho dušu, robí z neho blížneho bez ohľadu na akékoľvek otázky. Takto sa otázka mení – už nejde o to, kto je a kto nie je pre mňa môj blížny – ide o mňa samého – ja sa mám stať blížnym pre druhého.
Keby Ježiš položil zákonníkovi na začiatku otázku - je aj Samaritán mojím blížnym? – odpoveď by bola pre zákonníka jasná – nie. Ale Ježiš stavia túto skutočnosť celkom naopak. Samaritán, cudzinec, robí sám zo seba blížneho a ukazuje mi, že aj ja mám byť takým. Ježiš ma vyzýva nasledovať jeho vzor. Za vzor mne aj im kladie Samaritána.:)
Aj my by sme sa bratia a sestry mali stať tými, ktorých srdcia budú otvorené pre otrasy vyvolané núdzou druhého. Potom nájdeme svojho blížneho – alebo on si nájde nás, keď ja budem chcieť byť blížnym pre každého. Ako to hovorí Svätý Otec Benedikt – nejde len o to poskytnúť materiálnu pomoc, hovorí, že keby sme len takto pomáhali, tak toho veľa nedávame – povzbudzuje nás, aby sme si všimli ľudí, ktorí sú vnútorne zničení, prázdny uprostred blahobytu – a mali sme oko i srdce citlivé na to – všimnúť si blížneho a aby sme mali ODVAHU k skutkom lásky voči našim bratom a sestrám. Viete koľko to dá vnútorného zápasu, len keď chcem niekoho na niečo upozorniť... aj to je naša služba blížnemu – keď sa trocha starám, tam kde treba – a nestarám, kde netreba...
Nech nám Pán osvieti myseľ i srdce, aby sme videli, aký typ služby v našom okolí sa od nás žiada, reálne zhodnotili akej služby sme schopní a s odvahou slúžili.
