V tejto prosbe -z modlitby Otčenáš- môžeme vidieť, že Boh vie aj o našich ľudských potrebách. On, ktorý síce hovorí učeníkom: „Nebuďte ustarostený o svoj život, čo budete jesť...“ (Mt 6,25), nás predsa len pozýva, aby sme sa modlili za svoju poživeň a aby sme tak našu starosť preniesli aj na Boha.

Chlieb je plodom zeme a práce ľudských rúk – no zem neprinesie úrodu, ak zhora nedostáva dážď a slnko. A práve toto dáva Boh –  to my nevieme ovládnuť, nie je to v našich rukách – a to je preto, aby sme si uvedomili, že živobytie si nedáme len s pomocou svojich vlastných síl – prácou našich rúk. Potrebná je táto súhra - Boh požehnáva prácu našich rúk.                        

Všimnime si, že je tu reč o „našom“ chlebe /chlieb náš, nie môj/ – nikto by nemal teda pri jedle myslieť iba na seba -  modlíme sa aj za chlieb pre ostatných, aby im nechýbal – a mnohým chýba... (Čo s tým robí Boh? – stvoril teba i mňa... otázka teda znie - čo robím ja, aby mojim bratom a sestrám chlieb nechýbal?)                                                               

Samozrejme, že v tejto prosbe o chlieb už dávno cirkevní otcovia videli skrytý symbol eucharistického chleba – sv. prijímania. To je pravý, živý chlieb. Kto je len pokrm pozemský – obyčajný chlieb – iste raz zomrie – tento pokrm nie je schopný zabezpečiť nám nesmrteľnosť, ale Kristus nám dáva pokrm, ktorý je pre večný život – ako hovorí - Chlieb, ktorý vám dám je moje telo..., aby tí, čo ho budú jesť mali život večný. V Eucharistii – vo sv. prijímaní sa nám dáva Kristus prijímať, ako zárodok nesmrteľnosti.            

Uvedomujeme si bratia a sestry, aký vznešený pokrm prijímame? Že v Eucharistii nám Boh dovoľuje dotknúť sa ho? Celkom sa nám dáva do rúk a celkom nám teda prejavuje dôveru, dôveruje nám, že ho neznevážime... Čo všetko naozaj môžeme urobiť s takým bezmocným Bohom? /Stojí za to pospytovať si svedomie – aký je môj vzťah ku Kristovi prítomnému v Eucharistii – túžim vôbec  po tom, aby som sa ho dotkol – prijal ho - čo najčastejšie? Či stačí mi pár krát do roka? Prihovorím sa mu, keď ho prijmem, alebo si ani nevšimnem, že Kristus je pri mne? Pamätáte ešte na ten deň, prvého sv. prijímania, keď ste sa prvý krát dotkli tohto najväčšieho tajomstva, ktoré Cirkev tak úzkostlivo stráži 2000 rokov. Poklad Boha, ktorý prebýva medzi nami?/                       

Vieme, že v ťažkom hriechu sa nesmieme dotknúť Boha – nesmieme ísť na sv. prijímanie - nemôžeme predsa Boha, ktorý je absolútnou svätosťou a dobrotou nasťahovať do nášho srdca, ktoré by bolo zapratané ťažkými hriechmi – preto je potrebné najprv ho očistiť – sv. spoveďou – a to vlastne je opäť iba Boh, ktorý si poupratuje naše srdce, aby doň mohol prísť... a s tým súvisí ďalšia časť modlitby Otčenáš -

Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom

Táto prosba teda predpokladá svet, v ktorom existuje vina, hriech – hriech človeka proti sebe, druhému a proti Bohu. Prekonanie viny je dosť dôležitým problémom každej ľudskej existencie - /čo väčšinu ľudí asi dosť ťaží je práve – otázka hriechu, zbavenia sa viny – a potom otázka smrti – no a Boh nám ponúka na tieto kľúčové otázky celkom uspokojivé odpovede - na smrť – zmŕtvychvstanie, na hriech odpustenie./

Vieme, že v logickom poriadku vina volá po odplate, ale tak by sa vytvorila reťaz previnení – a kedy by nastal koniec? Nikdy?  Vinu teda možno premôcť iba odpustením, nie odplatou. Odpustenie však môže preniknúť a stať sa účinným len v tom, kto sám odpúšťa. V evanjeliách nájdeme: „Keď prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom, až potom príď.“ (Mt 5,23) Človek teda nemôže predstúpiť pred Boha a prosiť o odpustenie pre seba, ak nie je zmierený so svojim bratom, alebo sa s ním aspoň zmieriť nechce.      

Treba mať na pamäti, že to Boh bol prvý, ktorý k nám vykročil, aby nás zmieril so sebou. On je prvý iniciátor nášho zmierenia. My sa  mu staviame na odpor – hrešíme a on prvý prichádza s ponukou odpustenia. Ba dokonca akoby žobre o to, aby sme mu dovolili odpustiť nám. Kde to môžeme vidieť? Pri poslednej večery. Skôr ako apoštolom daroval Eucharistiu, kľakol si pred nimi a umyl im nohy. Čo to značí? Veru silná káva, Boh, ktorý nemá problém kľaknúť pred človeka, aby ho zmieril so sebou, aby sa stal jeho sluhom, aby mu pri tom symbolickom umytí nôh naznačil, že sa chce stať sluhom človeka a to až do tej miery, že je ochotný odpustiť mu všetky hriechy a obetovať za neho svoj život.  Vieme si to predstaviť – Boh, ktorý kľačí predo mnou? A je na mne či jeho službu zmierenia, odpustenia prijmem, alebo ho odkopnem.          

Z tohto, čo som spomenul, ako aj z podobenstva o nemilosrdnom sluhovi vieme, že to, čo potom máme odpustiť my našim vinníkom – je často iba nepatrnou čiastkou voči dobrote Boha, ktorý odpúšťa nám. On nám odpúšťa vždy a všetko, ak samozrejme úprimne ľutujeme – a to je vlastne podmienka aj pre odpustenie druhým, je potrebné, aby prejavili ľútosť – odpustenie sa nedá vtisnúť nasilu. No z našej strany je potrebné mať vždy otvorené srdce pre zmierenie. Nech nám v tom Pán pomáha.