Dnes už viem, že smrť nie je tragédia. Je to privilégium. Možno to nikdy nepochopíme, ale potrebujeme to prijať srdcom.

Môj blog určite nie je prvý, ani posledný o Ľudke.. Som totiž len jedným zo stoviek ľudí, ktorí jej majú za čo ďakovať. Keď som dostala možnosť navštíviť ju počas jej choroby, prežívala som bázeň. Tá silná žena, ktorá mi bola oporou, keď mi bolo najťažšie, ma bola ochotná prijať aj vo chvíli, keď jej z jej sily už veľa neostalo.

Silvester som trávila, s mojim spoločenstvom a ďalšími mladými, v centre vo Važci. Počas programu som odbehla navštíviť Ľudku. Je mnoho drobných momentov, ktoré si z toho stretnutia pamätám. Môžem takmer zacitovať slová, ktoré mi povedala.

„Marika, váž si to, čo môžeš robiť pre Boha. Nie je to samozrejmosť. Má to veľký zmysel. Človek si to uvedomí, až keď to stratí. Aj keby si sa nikdy nevydala, má zmysel, čo robíš. A nájdi si čas na oddych. Čas pre seba...“

Slová, ktoré určite nepatrili iba mne. Preto sa s nimi nemôžem nepodeliť.

Dnes je Ľudka už pri Otcovi. Asi nikdy nepochopíme, prečo teraz a prečo takto.. Asi budeme mať ešte dlho v očiach slzy a v srdci bolesť. A to je v poriadku... Aj Ježiš smútil, keď stratil priateľa. No verím v jedno. Nie je to tragédia. Je to veľké privilégium. A zároveň rozhodnutie Otca, ktoré musíme prijať.

Prikladám báseň, ktorú som jej napísala koncom minulého roka. S drobnou obmenou. Verš, ktorý ju oslovil najviac, zvýrazňujem tučným.

Báseň pre Ľudku

Ja v hĺbke srdca viem, že potrebujem môjho Pána,
či s niekým som, či žijem pravé celkom sama.

Nádejou je pre mňa v každom utrpení,
On pravé vtedy podľa svojho srdca to moje mení.

Vzácnejšia som preňho ako drahé kovy,
tiež čistí v ohni ma a ponúka mi život nový. (1Pt 1,6)

A teší ma viac než tých, čo oplývajú mnohým, (Z 4,8)
s Božím Duchom a na Jeho slávu nové diela tvorím.

Svoj život som Mu pred mnohými rokmi dala,
dnes robím to zas a cítim sa pritom opäť tak malá. 

A krehké telo nebráni mi v silnom boji,
lebo viem, že aj v okovách ma Pán vyzbrojí. 

Dnes prijímam pravdu, spravodlivosť si obliekam,
v prilbe spásy do náručia k Otcovi utekám. (Ef 6)

MILOVANÁ ĽUDKA, ĎAKUJEM... 

Martin Lojek: Moja duchovná mama Ľudka je už pri Pánovi