Viem, že spovedať sa kňazovi častokrát nie je jednoduché a povieme si: Prečo musím všetko hovoriť kňazovi, keď napr. evanjelici nemusia...?
Osobne si myslím, že kňazovi je to šum-a-fuk čo robíš... teda nechápte ma zle... či ťa kňaz pozná osobne, len z videnia alebo sa na spovedi vidíte prvý a poslednýkrát... ide mu o to, aby ti pomohol, povzbudil ťa a dodal odvahy byť lepším... ostatne, spovedáš sa Bohu, kňaz je len prostredník...
Ale napriek všetkému, zo skúsenosti a rozhovorov môžem konštatovať, že príprava (spytovanie svedomia) je osobná vec a potom keď dôjde k samotnému vyznaniu hriechov (pred kňazom) – ak ľudia na seba nereagujú, myslím teraz mimikou alebo inými gestami – tak sa to dá úplne v pohode „prežiť“ 
samozrejme pozerať kňazovi do očí je celkom zaujímavé, lebo často vidieť presvedčenie a úprimnú snahu o pomoc a pochopenie, ale vo všeobecnosti pohľad na kríž rieši všetko 
no a potom pokánie je zas len osobná záležitosť... takže ako flegmatik-cholerik si to dovolím zosumarizovať: Maximálne sa na pár minút strápnim, tomu kňazovi je to aj tak jedno... ja som úprimne vyznal, oľutoval a život ide ďalej ale tentoraz s čistým štítom
A ešte jedna dobrá rada pre nesmelých, stresantov, sklerotikov a tých čo už dávno neboli na spovedi: mať napísaný papier s hriechmi, resp. čítať z neho, nie je vôbec hanba – človek aspoň na nič nezabudne (a potom... milujem, keď sa v piecke kúri a ja môžem aj symbolicky tie hriechy spáliť a poslať komínom hore 
)
Pripájam aj návod na použitie, resp. na stiahnutie:
http://www.farabrehy.sk/LinkClick.aspx?fileticket=Si9iGbVBpck%3d&tabid=436&mid=829&forcedownload=true
(neviem ako inak to sem pricapnúť, tak si to môžte stiahnúť v .pdf)
Obrázok (upravené): http://1.bp.blogspot.com/-sVQUYNuLuB8/T3-RMg-pWYI/AAAAAAAAG2I/xNZIhhsgvwQ/s1600/Confesison.jpg
