...causa finita. Aspoň sa tak hovorilo pri vieroučných (ale aj iných) sporoch v Cirkvi.
Teraz mám však pocit, že je to presne naopak. Rím prehovoril, kauza akoby začala... Vnímam veci zďaleka, ale predsa sa ma dotýkajú – ako som napísal do komentu pod jedným blogom – keď trpí Cirkev, trpím aj ja.
Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo sa píše v médiách a k vulgárnym komentárom pod článkami už vôbec nie. Snáď len jednou vetou Karla Kryla: „Beránka vlkům se zachtĕlo“. A drása to srdce napriek tomu, že sme si na to už skoro zvykli.
Napísať, že nepoznáme dôvody je ako liať vodu do mora. Môže nás to mrzieť, bolieť, páliť. A mňa osobne to naozaj mrzí a bolí. Zažil som na vlastnej koži, čo je to obvinenie „z niečoho“ a ani po 10 (slovom: desiatich) rokoch som sa nedozvedel, z čoho vlastne. Len dáke náznaky a nič konkrétne. Strašne som trpel. Ale zažil som aj to, že v tej mojej bezmocnosti Pán konal zázračne. A naučil som sa, že tú bezmocnosť potrebujem...
Aby nebolo málo. Hovorí sa, že za odvolaním otca arcibiskupa môže stáť... kadekto. Je to úplne jedno. V žalme sa píše: „Mojich nepriateľov na súd predvoláš“... „popadali mi pod nohy“. Azda si spomeniete na Gamalielov zákrok: „Aby ste sa neocitli v boji proti Bohu.“ Lebo „Pán svojich chráni.“ Ale to neznamená, že im nedáva piť zo svojho kalicha. Práve naopak. Otec Róbert sa vyjadril, že chce byť s Kristom. Naozaj s Ním je – s Kristom trpiacim. Verte – neverte, je. Preto je v konečnom dôsledku naozaj jedno, kto a prečo za tým stojí. Myslím, že to nás až tak trápiť nemusí. Nech nás skôr trápi, ako sa k tomu postavíme.
Krátko po koncile sa jeden z kardinálov, ktorý sa veľmi zaslúžil o liturgickú reformu (čo niektorí iní otcovia nepochopili a dokázali spôsobiť jeho odvolanie z úradu v deň jeho 75-tych narodenín), nechal počuť: „Keď som bol mladý, naučil som sa trpieť pre Cirkev. Neskôr som sa naučil trpieť od Cirkvi.“
Z našej strany sa žiada modlitba. Veľa modlitieb za celú Cirkev, lebo je spoločenstvom svätcov a hriešnikov a jej ľudská hriešnosť je jej vlastnosťou práve tak, ako jej božská svätosť. Nežiada sa od nás, aby sme sa domáhali spravodlivosti. Otec arcibiskup má právo poznať odpoveď na otázku „Prečo?“ Je však otázne, či ho máme aj my. Napriek tomu, že po nej túžime. Skúsme viac ako po práve a spravodlivosti „v mene dobra Cirkvi“ túžiť po láske vo viere plnej nádeje. Nie je to sentimentalizmus. Láska je rozhodnutie, ktoré vedie ku krížu. Otec Róbert sa ho zjavne snaží niesť ako vie. Pomáhajme mu viac kolenami ako ústami.
Možno sa mýlim. Možno sa naozaj od nás žiada otvorený list, petícia, národná púť... To všetko sú dobré veci a môžu byť požehnaním, ak sa prežívajú v pokore a poslušnosti. V tej Ježišovej, v ktorej On prijal kríž. Lebo Cirkev stojí práve na Ježišovej poslušnosti a ak padá (na akejkoľvek úrovni), tak je to pre neposlušnosť jej členov.
Ak láska je rozhodnutie, ktoré vedie ku krížu, tak poslušnosť je cestou, na ktorej sa spoznáva Pán, ktorý z neho kraľuje a všetko priťahuje k sebe. Poslušnosť je dôsledkom, ovocím lásky. Pre lásku sa podraďujeme aj vtedy, keď rozhodnutia predstavených „nevoňajú“. Ale naozaj to neznamená hlúpo mlčať. Znamená to povedať svoj názor spolu s Ježišom a najmä v jeho štýle: „Ak je možné... ale nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Aj keď to znamená potiť krv.
Úprimne verím, že aj v tejto bolesti má Duch Svätý celé dianie pevne vo svojich rukách. A ak na čas dovolí zlo, je to preto, aby ešte jasnejšie zažiarilo dobro. Per crucem ad lucem – cez kríž k svetlu.
Pápež je Peter našich dní. O jeho rozhodnutiach sa nediskutuje. Prijímajú sa. Aj keď to bolí. Roma locuta.