Silné slová muža, ktorý sa chválil svojou slabosťou, lebo vedel, že práve vtedy, keď je slabý, prebýva v ňom Kristova sila.
Nerád škatuľkujem ľudí. A už vôbec sa mi nepáči hádzať davy do jedného vreca. Preto ak sa tomu teraz nedokážem vyhnúť, prosím o prepáčenie.
Na našej politickej scéne máme aspoň v hrubých rysoch jasné, kto je veriaci a kto neveriaci. Sem smerujem. Toto je výzva všetkým kresťanským politikom bez ohľadu na stranícku príslušnosť: „Neťahajte jarmo s neveriacimi!“ (2Kor 6,14). Tieto slová, vážení, platia aj dnes! Dajte si pozor, s kým paktujete a s kým ťaháte jarmo, aby sa nestalo, že si to celé napokon odnesie už aj tak zodratý (ne)volič. Teraz nejde o fazuľky ani o hru so slovíčkami (hoci ju mám rád). Ide o budúcnosť! Áno, bijem na poplach. Ale nie splašene. Situácia je vážna, nie však zúfalá.
Viac či menej je nám jasné, že medzi nami žijú jedinci, ktorí si len tak mirnix-dirnix zamieňajú pojmy. Napríklad „sociálny“ a „socialistický“. To sa ešte dá pochopiť. Veď ten červený kabát, pľuha jedna, jak ho krútiš, tak ho obraciaš, furt tú farbu nemení... Horšie je to v prípade, keď sa „princíp subsidiarity“ zamieňa za „zbavovanie zodpovednosti“. To už nie je len chyba lávky... To už je naozaj prázdna hlávka... Ak sa potom dostaneme k tomu, že „pracovno-právny postup“ je synonymom „byrokraticko-korupčnej žumpy“, je mi z toho do plaču.
Zaspomínajme si trošku na „Na skle maľované“ (lebo je krásne spomínať a múdre poučiť sa zo skúsenosti). Naštudujeme si text piesne „Zbohom buď“ a zistíme, že v zásade máme dve možnosti: buď sa ho rezignovane (ale veľmi, veľmi rýchlo) naučiť, alebo sa nakopnúť a celkom vážne sa začať správať natoľko kresťansky uvedomelo, že si tento song bude musieť spievať niekto iný.
Mne sa páči. Čo poviete na toto: „Čo som sa pištolí nanosil... čo zlatých dukátov nastrácal... čo som sa pálenky napíjal... čo som sa navyhrážal...“ Tiež máte pocit, akoby to ani o Jánošíkovi nebolo? Pozrime ešte kúsok ďalej do refrénu: „Kto to vie, kto povie?“ Veru, rád by som počul, ako to naozaj bolo s tými pištoľami, dukátmi, pálenkou a vyhrážaním... Nech sa to všetko konečne stane minulosťou, na ktorú nezabudneme a z ktorej sa poučíme, aby sme ju pri melódii Poslednej borby nemuseli trpko prežívať znovu.
Pretože tak to chodí... Výchovná lekcia sa opakuje, kým sa vychovávaný nenaučí... Chceme sa konečne posunúť do ďalšieho levelu? Uvedomiť si konečne, s kým naši predstavitelia nemajú ťahať jarmo?
Páni (kresťanskí) politici, povedzte jasne, že s tou bandou zbojníkov ťahať jarmo nebudete! Aby sa Vám a nám (alebo len nám?) zrazu nestalo, že Zubník Zbojňadlo sa jedného (ako pre koho krásneho) rána ofrcká troškou svätenej vody, a zrazu bude belší ako sneh, lebo to sme potom už len krôčik, ale naozaj len maličký, od toho, aby sa stal národným hrdinom. A no a čo, že bohatým dáva a chudobe berie? Neskoro. Ak sa mu zachce, tak chudobe odkáže, že chudoba na cti netratí a nezabudne pridať: „Vy, kresťania máte v tej vašej múdrej knihe napísané, že koreňom všetkého zla je láska k peniazom, tak sa chudoba teš, že ich nemáš, aby si sa náhodou neskazila... A že bohatí majú furtom-furt viac? To je dobré, veď oni vedia, ako s dukátmi narábať.“ Potom už ani mlieko kysnúť nebude, lebo nebude. O to viac bude kyslých ksichtov.
Nechajme kultúru, vráťme sa k Pavlovi. Je nekompromisný. Buď s Kristom, alebo nič. Žiadna polovičatosť. Keď treba, napíše: „Vylúčte zlého spomedzi seba!“ (1Kor 5,13) Elitárstvo? Rozhodne nie. Pavol si je dobre vedomý, že prenasledoval Božiu Cirkev (porov. 1Kor 15,9) a sám seba vyhlasuje za prvého zachráneného hriešnika (porov. 1Tim 1,15). Takto tvrdo hovorí o tom, kto odmieta priznať chybu, kajať sa, prosiť o odpustenie a odpúšťať. Dokonca povie: „Teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s tým, kto sa volá bratom a je smilník, chamtivec, modloslužobník, utŕhač, opilec alebo lupič“ (1Kor 5,11a). S takým, ktorého zlé skutky sú v príkrom rozpore s jeho sladkými rečami, je si toho vedomý a patrične to využíva. Aby nebolo málo, Pavol ešte pridá: „S takým ani nejedzte!“ (1Kor 5,11b) – rovno akoby povedal: „Nič s ním nemajte!“ Aj keď je brat, alebo sa tak aspoň tvári, alebo to nesie v názve jeho strana (mohol by som sa pýtať, akým právom, ale to nechám iným).
Pozerajme na svet okolo seba triezvo a pravdivo. Nenechajme sa opiť predvolebným suchým rožkom, aby sa nám nestal (jediným) každodenným pokrmom. “Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1Sol 5,21). Áno, „čo je dobré“!!! Teda nie voľba menšieho zla. Menšie zlo je pasca. Bude rásť a bude z neho väčšie zlo a napokon z neho bude veľké zlo.
Voliť si menšie zlo znamená rezignovať na to, o čo sa tu pokúšame: modlitba a pôst za voľby. Vymenil som si pár mailov s jedným mojim spolubratom. Zhodli sme sa na tom, že je ťažké rozhodnúť sa, koho voliť, ale aj na tom, že tie modlitby a pôsty nie sú zbytočné. Ak aj neuvidíme ich ovocie hneď, neprestaneme sa modliť a prosiť. Pán dáva vzrast. Na nás je trpezlivo čakať na úrodu a modlitbou urýchľovať čas...
P.S.: Pýtate sa pri tom všetkom, ako prežijeme, keď sa vzoprieme ťahať s neveriacimi (alebo za nich)? Keď pôjdeme proti prúdu a proti zmýšľaniu a trendom doby? Tak, ako prví kresťania. Pavol má odpoveď aj na to: "Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní. Ale zlí ľudia a zvodcovia budú spieť k horšiemu, budú strhávať do bludu a sami budú blúdiť" (2Tim 3,12-13). Takže ak to zoberieme vážne, bude pár mučeníkov, ale napokon zvíťazí Kristus.