Jedného dňa, Mária Pia mi predstavila pani Antoniettu z mestečka Bitonto – Bari. Tú pani doprevádzal jej manžel. On ju zakaždým čakal v aute, lebo, ako on sám hovoril, neveril v Boha. Počas jednej z ich návštev ja som vyšiel z dom, a konečne som mal možnosť poznať manžela tej pani. Krátko som sa s ním porozprával a pozval som ho na taliansku kávu. Ukázal som mu náš dom. V skutočnosti to však bol obchod, ktorý sme si upravili, aby sa tam dalo bývať. Bol prekvapený z toho, v akých podmienkach žijeme, a, bez slova, so svojou manželkou, odcestovali. Na druhý deň povedal manželke, že sa chce vrátiť. Ona nám to vyrozprávala celá prekvapená; lebo takéto správanie nebolo uňho zvykom. Antoniettin manžel naliehal, lebo sa chcel so mnou porozprávať a tvrdil, že stretnutie so mnou sa ho dotklo. Asi po týždni, sa rozhodli vycestovať. Keď prišli, tak ma zasypal otázkami. Ja som nechápal prečo sa ma tak veľmi na kadečo vypytoval. Tak som sa ho spýtal, že či sa rozhodol pre vieru . Jeho odpoved bola kategorická: “ V žiadnom prípade!“ Potom sa na mňa uprene pozrel a povedal: “ Odkedy som ťa stretol zaujali ma tvoje oči a tvoja jednoduchosť. Cítil som, že sa sem musím vrátiť. “ Potom sa ma spýtal, že či by som bol ochotný presťahovať sa, ak by som mal možnosť cestovať. Povedal som mu, že ak by to bola Božia Voľa, tak by som bol ochotný. A tak, skôr než odišiel, ma ohromil: Nechal mi kľúče od svojej vily na vidieku. Všetci sme si to vysvetľovali, ako uskutočnenie Ježišovho prísľubu, že čoskoro dostaneme kľúče. A tak sme boli plní radosti. Zveril som sa s tým mojej mame. Bál som sa totižto zanechať niečo čo poznám, a ísť do neistoty. Moja mama mi povedala, že ak je to Božia Vôľa, tak všetko dopadne dobre. Aj náš duchovný otec nás uistil, že všetko dobre dopadne, a dal nám svoju podporu a lásku. Stretol som Máriu Piu a jej manžela Pina v San Giovanni Rotondo. Bola tam aj moja mama, Esterina, Antonio a môj otec. Spolu sme šli pozrieť vilu. Bola obrovská, prekrásna, a hneď sa tam dalo bývať. Cestou späť sme si kládli kopec otázok. Ako sa budeme môcť starať o tak obrovskú vilu?  Esterina nám totižto jasne povedala, že nebude môcť s nami bývať hneď od začiatku. Taktiež sme sa pýtali, aký druh služby budeme môcť ponúknuť na tak izolovanom mieste. Neznechucovali sme sa však a odovzdali sme sa do Božej Vôle. Nemali sme však jasno, aký druh služby chceme ponúknuť. A tak som navrhol, že podľa toho, kto prvý zaklope na naše dvere, tak tým smerom sa vydáme. O niekoľko dni zaklopal na naše dvere jeden drogovo závislý chalan. Keďže v minulosti som spolupracoval v komunite sestry Elvíry, mal som veľkú skúsenosť práce s takýmto typom osôb. Vedel som , že to bude vyžadovať úplnú a trvalú angažovanosť. Hneď som to povedal Antoniovi a Esterine. Rozhodnutie nebolo ľahké, lebo len pojem “ drogovo závislý “ im naháňal strach. A Esterina nevedela, ako to povedať svojim deťom. Tak veľmi sme však túžili konať, že napriek našim obavám, rozhodli sme sa pre tento druh služby. Napokon, ja, Antonio a ten drogovo závislý chalan, presťahovali sme sa do Bari. Nemali sme nič, iba dôveru v prozreteľnosť!
Keď sme sa usadili, tak sme si určili, ako pravidlo života, modlitbu a roľnícku prácu. Chlapci, ktorí chceli vstúpiť do komunity, mali pohovor, pri ktorom sme im vysvetlili naše pravidlá života. Žiadali sme od nich pôst od televízie, cigariet a iného . Všetko bolo postavené na Kristo-terapii. Ovocie sa dalo vidieť zo dňa na deň. Keď nás prišiel navštíviť farár z Mariotto, tak sa nadchol našou prácou, a začal tráviť väčšinu dňa s nami. Dokonca tu slúžil aj Svätú Omšu, lebo niektorí chalani neboli pripravení na to, aby sa vzdialili z komunity; kde sa cítili byť pod ochranou. Pán nám všetko zabezpečoval! Nič nám nechýbalo! Prozreteľnosť nám všetko zabezpečovala! Mali sme dokonca aj kaplnku s darom Eucharistie! Rehoľné sestričky, kňazov, lajkov, prijímali sme všetkých pútnikov! Prežívali sme spolu s nimi chvíle modlitby a zdieľania, lebo komunita bola otvorená pre všetkých! Takmer všetci sa divili, že ja, malý a mladučký, som bol zodpovedný za tú komunitu. Nie vždy sa nám darilo dávať do súladu môj mystický život a potreby chalanov. Chalani totižto potrebovali kľud a pokoj, aby mohli prekonať svoje problémy. Mnohí pútnici prichadzali, aby streli mňa a počuli Božie Slovo. Zosúladiť tieto dve, úplne odlišné skutočnosti, nebolo vôbec ľahké. Stačilo málo, aby sa mi situácia vymkla z ruky. Môj duchovný otec, počas jednej návštevy, si všimol, že niečo nieje v poriadku . Rozhodol sa teda prevziať vedenie. Stretol sa s predstavenými komunity a napokon osobitne iba so mnou. Chcel mať jasno, a ja som mu so slzami v očiach vyrozprával čo sa stalo. Kvôli rešpektu súkromia zainteresovaných nepíšem tu o čo sa jednalo. Iba ja som bol zodpovedný za tú prehru. Dodnes nosím v srdci bolesť, keď si na to pomyslím. Vina bola iba moja! Kňaz, don Mimmo, od každého z nás žiadal poslušnosť, a prikázal nám, aby sa každý vrátil domov, k svojej rodine. Ako vždy, aj v ťažkostiach Boh ukazuje veľkosť Svojej Otcovskej Lásky. Dohodli sme sa so sestrou Elvírou, že v našej komunite boli hosťami chalani z jej komunity. Vďaka tejto dohode, tí chalani mali kam ísť, a nezostali bez pomoci po tom, čo my sme sa museli vrátiť domov, k našim rodinám . Ešte dnes cítim živú bolesť z odlúčenia sa od tej komunity a od chalanov, ktorým sme s láskou pomáhali. Odvtedy som sa do tej komunity nikdy viac nevrátil. Keď sme tam prišli, tak sme nemali nič ; a tak sme aj odišli.

Z taliančiny do slovenčiny preložil D. R.

https://www.incamminoconmaria.it/2018/12/07/komunita-mariina-skola-v-mariotto-bari/?lang=sk