Tebe, čo hovoríš, že ma poznáš...

Ako ľahko súdime iných.... ako ľahko nimi pohŕdame a predsa.... Modlím sa, aby sme vedeli čítať celé príbehy života a neurobili bodku za prvou, či druhou kapitolou z knihy ľudských životov.

Milý „F“... Naozaj si si istý, že vieš kto som?

A vieš aj to, kto je Ten, koho si pozval do svojho domu a ponúkol si mu jedlo?

Odsúdil si ma skôr, ako by poznal moju cestu...

Moju rodinu... vzťahy... detstvo...

Hneď ako som sa objavila vo dverách tvojho domu, vedel si kto som.

A bolo ti všetko jasné.

Pre teba som žena z tvojho mesta

Bez mena, s prívlastkom: Hriešnica.

Milý „F“,

lenže ja som dnes neprišla za tebou.

Dozvedela som sa, že je tu ON....

Ten, čo nesúdi...

a ani nemoralizuje.

Muž, ktorý neprikazuje, čo by som mala a čo nie...

Prišla som za Tým, ktorý odpúšťa

a sám na seba berie moje slabosti a trapasy....

Už som sa s Ním stretla.

S Tým, ktorý hovorí v tichu

a svojim pohľadom sa dotýka srdca.

Áno, aj toho, ktoré odkopli ľudské bytosti

topánkou odsúdenia,

pohŕdania alebo iba bezcitného prizerania sa.

Milý „F“,

nemaj strach,

to naše stretnutie netrvalo dlho.

Iba chvíľku

Bez svedkov,

bez dlhých viet.

Stačil jeho pohľad.

Krátka veta a bolo mi všetko jasné...

Dnes som vstúpila do tvojho domu.

Nedbajúc na to, čo si myslíš.

To kvôli Nemu....

Nevedela som ako mu mám povedať ĎAKUJEM.

Slová pri ňom strácajú cenu.

A tak som vzala alabastrovú nádobu s voňavým olejom....

Len čo som ho videla,

rozbúchalo sa mi srdce...

Ty, „F.“ si na mňa zazeral,

ale On sa pozeral s láskou,

a moje oči zaplavilo more ľútosti a túžby po odpustení.

On je iný,

ako muži, ktorých som doteraz stretla.

Dotkol sa mi srdca

a ja som sa nezmohla na nič iné,

ako vlastnými slzami máčať jeho nohy.

Videla som celý svoj život,

hriechy...,

ponižujúce stretnutia,

opovrhnutie a klamstvá,

ktorým som verila a vyhlasovala ich za pravdu...

Z diaľky sa ozýval výsmech ľudí,

ktorí ma zabalili do škatule s názvom „hriešnica.“

A chceli si so mnou užiť...

Ja viem „F“,

mnoho z toho, čo sa o mne hovorí je pravda,

nie som dokonalá,

a ťahám si za sebou káru biedy...

No On ma nesúdi,

Ten, ktorého si pozval do svojho domu urobil zázrak.

Dotkol sa „hnoja môjho života“

a vysypal ho...

Vzal ho na svoje plecia...

a naložil mi na káru istotu lásky.

Lásky, ktorá je vždy pripravená

vymeniť „hnoj“ za novú „šancu na život.“

Milý „F,“

aj ty si kedysi obdivoval moje vlasy,

a dával si mi návrhy...

Viem, že sú krásne,

ale pri stretnutí s Ním sa stávajú obyčajnou utierkou.

Nemajú cenu.

Sú dobré iba na to, aby som nimi utrela nohy Tvojho Hosťa.

Zamilovala som sa do Jeho srdca,

kým si ty, milý „F.“, stále miloval vlastnú pravdu...

Lenže Ten, koho si pozval k sebe, miluje tvoje srdce a prihovoril sa ti.

Túžil ťa vyviesť zo sveta tvojich vlastných predstáv....

Chcel ti niečo povedať...

a tvojou jedinou úlohou, bolo POČÚVAŤ Jeho hlas.

A chválim ťa za to, že si chcel....

Potom to prišlo.

Z úst Toho, ktorého sa dotýkali moje ruky

som ty aj ja počula príbeh...

Príbeh o odpustení....

„Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval 500 denárov, druhý 50. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“

Milý „F.“,

dobre si to povedal: „Veriteľa bude mať radšej ten, komu viac odpustil.“

Dostal si pochvalu...

A potom sa to stalo.

Všimol si si to aj ty?

Ten Veriteľ sedel v tvojom dome...

Usvedčil ťa:

Bol si to ty, kto radšej súdi, ako by si mu mal dať vodu, aby si umyl zaprášené nohy....

Bol si to ty, kto Ním v srdci pohrdol a skonštatoval , že nie je prorok, ako by si mu tie nohy mal utrieť....

Bol si to ty, kto Mu nepomazal hlavu, ale považoval si Ho iba za obyčajného učiteľa

a pozval si Ho, lebo si sa chcel ukázať pred ostatnými.....

Chcel si byť spravodlivý...