Rázny rez. Áno, tak sa v živote stáva. Hoci sa naň človek pripravuje a hovorí si, že snáď to bude lepšie... A aj iní ho „tešia“, že tam na „druhej strane“ to bude pre jeho milovaných fajn.... nemožno sa naň pripraviť. Až keď Boh prestrihne pupočnú šnúru tohto sveta, aby sa človek mohol narodiť pre nebo. Lenže brána medzi životom a smrťou ostáva stále bolestne – nádejovo zamknutá.
Dnes sme sa boli rozlúčiť. S „maminou“ môjho priateľa, kňaza, ktorý okrem toho, že miluje Boha, nezabudol ostať človekom a synom. Jeho mamina bola a je jediná žena na svete do ktorej sa zamiloval.
Chránil si ju, rozprával sa s ňou, staral sa o ňu... a to isté dovolil aj jej... Vedela, že je príliš slabá na to, aby uchránila „tohto veľkého a mocného syna“ a tak zvolila inú stratégiu, ktorá mala meno: Modlitba, obeta, dobré slovo, láska.
Vždy keď som sa zastavila na fare, držala v ruke ruženec. Na moju otázku: „Teta, ako sa máte?“ povedala pokojne: „Dobre. Modlím sa za Tonka, aby bol dobrý kňaz. A aby mu nikto neublížil...“
Hoci bola útla svojou postavou, milovala Ježiša a hovorila s ním nielen o svojom synovi, kňazovi, ale aj o jeho farníkoch.
V mojej mysli ostane zapísaná ako starenka opierajúca sa o paličku a postávajúca, či sediaca na svätej omši v zadu v kostole. Nepotrebovala prvé miesta vpredu. Nemala rada slávu a ani to, ak si ju ľudia všímali. Vždy po omši počkala svojho syna, aby jej pomohol zísť po schodoch... Učila ho jemnosti, pokore a láske....
A ešte niečo sa mi preháňa hlavou. Jej nočné „Počkajte.“ Nepamätám si, kam sme presne odchádzali, ale viem, že to bolo už dávno po zotmení. A my sme mali dovolené prísť po požehnanie.
Teta sa už pripravovala na odpočinok. Keď nás však počula, vstala a vyšla k nám. Podávala mi piškóty. „Počkajte. Vezmite si na cestu.“ Neváhala vstať z postele, hoci jej zdravie neslúžilo najlepšie.... Usmiala sa, sklopila zrak a dodala: „Budem sa modliť, aby sa vám nič nestalo.“
S jej synom, sme si občas večer zatelefonovali, no nie nadlho. „Vieš, musím už ísť. Mamina ma volá,“ hovoril kňaz. „Ideme sa spolu modliť ruženček...“
Dnes sme sa ho pred pohrebom a svätou omšou modlili tiež. No bez nej.
Jej nevládne útle telo ponorené do bielych šiat sa strácalo v rakve...
A my sme sa s ňou prišli rozlúčiť....
so ženou, ktorá zasiahla do života mnohých nás.
So ženou a matkou, ktorá bola požehnaním pre svojho syna a nášho kňaza.
So ženou, ktorá v tichosti trpela a skôr ako niečo povedala, zvážila každé slovo.
Keď sme vchádzali na cintorín, oblievali nás kvapky dažďa. Jej hrob bol niekde na vrchole kopca... Akoby aj jej telo chcelo ísť tam hore.
Zmokli sme, ale tak to má byť... Vraví sa, že keď prší, to padajú na zem milosti... A toto útle žieňa, táto kňazova mamina, ich rozdávala celý život. A jej syn? Včera mi povedal: „Musíme urobiť všetko, aby sme sa pekne rozlúčili s mamou...“
Je večer. Je mi smutno. A zároveň viem... že sme urobili všetko, čo sme mohli... a som si istá, že ten kňaz nevymení lásku k mame za nijakú inú lásku k žene... Lebo od svojej útlej maminy dostal všetko, čo môže dostať syn.
Milá mamina, verím, že ste pri Ježišovi a že sa i odtiaľ budete starať svojho syna a budete ho sprevádzať v jeho poslaní.... Tajne dúfam, že sa postaráte aj o nás – o jeho bývalých i terajších farníkov, teda aj o mňa....
Dobrý Boh nech vám všetko odplatí...
PS: Dnes som vám chcela priniesť kvet, ale ten by zvädol. Tak aspoň takto... verím, že tieto riadky oživia spomienky na vás... a potešia aj Tonka.
A ešte si myslím, že toto nám iste spievate z neba....
http://www.youtube.com/watch?v=dXD3Xn2MjRA&feature=share
