A možno prvý... Titulky večnosti začali kolobeh života. Možno sa zajtra bude písať o nej v novinách a možno nie. Kriminálka raz uzavrie jej spis, so záverom: samo...........
Pred troma týždňami, po mnohých rokoch, znova vkĺzla do môjho života.
Spomienky na detstvo....
I na to, čo prišlo potom....
na dotyky s radosťou, láskou, sklamaním i smrťou....
Odvaha a nádej ďalej žiť, aj keď fakírske lôžko je vždy po ruke...
A inkvizícia trvá...
Duša Dáša...
Tak jemná a krehká...
Doráňaná – milovaná nemilovanou láskou.
Predávajúca svoje telo.
Hanbiaca sa za cestu života...
Vďačná obeť ľudí, čo sa hrajú na priateľov...
Kajúca....
Nevytrvalá....
ale vracajúca sa...
„Máš perfektný sveter,“ presviedča ma....
„Okrem neho mám aj vlnu,“ smejem sa. „Dosť jej bude aj pre teba.“
Teší sa. „Fakt mi ho spravíš?“
„Jasné...“
S radosťou beriem ihlice.
Púšťam sa do práce..
Pletiem a myslím na túto ženu.
Zadný diel, predný,
rukáv... ešte niečo chýba.
Už už to bude...
Vydrž ty nemilované dieťa lásky....
Prihováram sa tichu....
Odpoveď prichádza nečakane:
SMS:
„Duša Dáša odišla... Naveky... sama.... Okno mala na ôsmom poschodí...Betón na chodníku.“
Mrznem.
No moje ruky pletú ďalej...
Rozum ešte stále blúdi...
Neverí, že sa to mohlo stať....
Slová o konci sa vkrádajú ako zlodej.
„Už nikdy ho nebude nosiť,“
hučí do mňa bolesť odetá do plášťa bezmocnosti.
„To si nemohla vydržať? Ešte diel posledný?“
Vydám zo seba hlas.
Odpoveď sa zahalila do ozveny môjho vlastného JA.
Nemožno ju počuť ušami....
Ach ty, Duša Dáša!
„Už žije sniečo iné.
Na filmovom plátne v Nebeskom amfiteátri,
kde všetci všetko vidia, premietajú jej diel prvý...
(ten posledný ich nezaujíma, veď je iba z vlny.)“
Už nechceš moje ihlice...
Už netúžiš po svetri, ktorý som jej tak veľmi chcela dať....
Už.....
Už sa nevrátiš....
Už ti môžem dať len slzy, bolesť, prekvapenie, prázdnotu a bezmocnosť...
A ešte niečo. Už môžem iba prosiť Najvyššieho,
aby súd spravodlivosti vymenil za hostinu Milosrdenstva...
Verím že On rozumie a pamätá... (aj keby všetci zabudli, prečo si bola taká aká si bola)
...na rany čo si dostala od ľudí....
... na sklamania tam, kde si videla lásku...
...na nepochopenie, a prebdené noci.... čo si našla na ceste s tými, ktorí ti mali byť oporou.
Sedím a pletiem....
Už aj oči sa mi pletú....
Aj jazyk...
no ešte stále sa prihováram za teba, tajomne zranená duša Dáša...
„Nech je ten diel prvý, tam hore, pokojný a plný radosti....“
A dodávam s pokusom o úsmev:
„Neboj sa, dopletiem ho...
tvoj sveter, ktorý si tak veľmi chcela....
a budem ho nosiť na tvoju počesť...
a myslieť na tvoju dušu...
Chápem, že sú skúšky, v ktorých sa prepadne aj na dekanský termín....“
Nesúdim...
Prosím: Nesúďme...
Žobrem: Nesúďte!
Radšej stojme pri tých, ktorí tvrdia že „chcú byť sami.“
A modlime sa za tých, ktorí odišli skôr, ako museli....
Nech je duša Dáši tam kde svetlo Božie svieti...
PS.:
Buďme k sebe ľudskí, hoc sme Božie deti.
