báseň... pribrnkla.....
Boh sype popol...
V zhorenisku buduje si chrám....
Opakujúc,
vždy znova, tíško,
skrývajúc sa v tikote hodín.
Slová o šanci...
O nádeji
O novom leveli...
Skús vstať,
Aj keď ti nik už neverí....
Boh sype popol...
Ozýva sa po svojom.
Dovolí človeku,
aby ho vláčil, za sebou...
Aby väznil v sebe jeho karikatúru,
Či tváril sa, že ho niet,
A hriech zmietol pod koberec...
Boh sype popol....
Neprestáva,
aj keď sa už človek dávno vzdal.
Nemení svoje slovo.
Je verný
S jasnými pravidlami v zákone.
„Pamätaj človeče,
Prach si a na prach sa obrátiš.“
Tvoje telo
Pôjde do zeme...
Človečina sa s tebou spojí...
Len duša,
Tá nikdy nedrieme,
Nepokryje ju prach a popol
Nezachváti tma....
Nezhorí...
Ostáva,
Žije...
Je tak blízko.
Žeravé uhlíky sú na ňu krátke
Je tu...
V tvojom tieni...
Posypaná popolom
Na večnú radosť
Na trpký žiaľ
Na prázdno...
Dnes sypali popol na hlavy
Spomínajúc prach...
A ešte to slávne,
S nádychom histórie
Preplnené slovo:
PAMATAJ
... na chvíľu, keď si telo
podá ruku s človečinou
A pohltí ho zákon prachu...
Kde bude tá
čo večne žije.... ?
V radosti,
V smútku,
V strachu?
Odpoveď dá ti čas...
Čas čo zrnká popola
Rozfúkava
Vôkol nás.
Dnes mi sypali na hlavu popol...
Prečo?
Pane, prosím,
Nech sa vo mne láme
Nepoznané „niečo.“
