"Stop!" povie Boh a ukončí jedno dejstvo života. Nastaví kameru hore. A nechá divákov na zemi, aby si domysleli, čo mal v pláne. Tá stopka je znamením, že aj ľudia sa musia raz rozlúčiť... ale iba preto, aby sa znova stretli. Aby "polovička" neostala bez tej druhej. A ešte niečo... ale to len tak,... mi letí teraz mysľou...
Pohľad do rakvy.
Kto to je?
Iné telo,
ako bolo.
Je to
O-N-A?
Tá
známa,
milovaná,
polovička,
z jedného manželského celku?
Je.
Ale je iná.
Roztrhaná rakovinou,
čo ničí bunky,
berie farbu vlasom,
lesk očiam,
nádych pleti.
Už nič nie je.
Iba cudzota.
Moment.
Ešte slovo,
ostáva...
Zneje.
Hučí
pri pohľade na ne-známe telo.
Vraj:
„Tým čo veria
sa život neodníma,
iba mení...“
A ešte jedno,
povedané vo chvíli,
keď sa Božie ústa
nechali počuť.
„Idem vám pripraviť miesto.
Chcem,
aby ste tam boli,
v dome,
svojho Otca.“
Svätená voda
kĺže sa po tvári.
Nemej.
Darmo by som
ňou triasla.
V rukách
má ruženec
i obrázky
na hrudi zviera.
Chvejem sa,
no cítim,
že ma niečo drží
a to je viera.
A srdce mi
opakuje ako refrén
ten istý tón.
Chcem,
aby ste tam boli.
Tam som vám
postavil dom.
Evka,
verím,
že sa ti
dobre
žije
v ňom.
Ešte vidím.
Tvoju tvár.
Je nemá.
Ťažko sa lúči,
ak človek,
vieru v živého Boha
nemá.
