Človek je zvláštny. Nie každý bohatý vie o svojej chudobe a zasa naopak, nie každý chudobný pozná svoje bohatstvo. Sme rôzni... a nikto z nás nie je iba „bohatý“ a nikto z nás nie je iba „chudobný.“ Lenže ako objaviť kým skutočne sme.... a ako máme „nakladať“ so svojim bohatstvom?
V prvom rade sme ľuďmi.
Rovnako ako boháč a žobrák z dnešného evanjelia. Am my rovnako ako oni, máme svoj majetok. Môžeme ho vlastniť, či spravovať.
Boháč mal všetko, okrem pokorného a pokojného srdca.
Žobrák mal iba vredy a túžbu po odrobinkách, kým jeho srdce bolo naplnené dôverou, že Boh ho miluje a že sa o neho postará.
Obaja však postupne prišli na štartovaciu čiaru rovnosti. Zomreli.
Boháč mal aj pohreb. Či ho však mal aj Lazár, je otázne.
Božie Slovo o tom mlčí. Možno preto, že to nie je to najpodstatnejšie.
Najpodstatnejšie je to, čo nasleduje.
Obyčajný, chudobný žobrák Lazár sa hojdá v lone Abrahámovom. Je blízko Boha. Je v jeho lone. Je s ním a je v ňom. Má účasť na podiele svätých...
A bohatý, výnimočný človek – je na úplne inom konci.... Smädný, hladný, túžiaci po kvapke vody...
Možno nebol až taký „zlý“. Možno dával zo svojich peňazí na zbierky v chrámoch, možno dával ľuďom, ktorí to potrebovali a robil to tak, aby ho aj tí druhí ocenili. Možno... Pravdepodobne áno, lebo bol známy...
Lenže Boh od neho chcel niečo iné. Túžil, aby sa zmiloval nad svojim bratom, ktorý je mu najbližšie. Nad bratom pri jeho bráne. Pred dvermi jeho domu....
Je jednoduchšie starať sa o tých, čo sú ďaleko.... Konať skutky, keď vieme, že budeme pochválení, rozdávať, ak vieme, že nám to prinesie minimálne slávu, či uspokojí náš egoizmus....
Lenže Boh chce od nás to isté, čo chcel od boháča. Volá nás, aby sme bdeli nad dušami tých, čo sú vedľa nás. Čo žijú v našich srdciach, pred našimi bránami, či dvermi....
A preto nechoďme za svätosťou ďaleko....
Pozrime sa za vlastné dvere
Nehľadajme ľudí na konci mesta....
Obzrime sa okolo.....
A buďme tu pre „chudobných“, ktorí sú blízko nás....
Aby sme aj my raz nezomreli od „smädu“ ....
