Sobota popoludní a konečne po dlhom čase stretnutie s deckami, ktoré mi sem tam otvoria oči. Dvojičky. Domino a Domina si vykračujú s babkou po ulici a drankajú, že by chceli ísť k nám. Aspoň na chvíľu. A súhlasia aj s tým, že spolu pôjdeme na omšu... A tak sa stalo....

Všetko OK. Slušné to deti – ale iba do kázne. Len čo nový farár pristúpil k ambónu, nastala prudká zmena.

Domino mrkol na Dominiku a začal si pchať svoje predškolácke prsty do uší. A jeho sestra? Nuž čo by nenasledovala svojho brata.

„Dominik, prosím ťa, vytiahni si tie prsty z uši,“ hovorím s úsmevom a pozerám sa do vážnej detskej tváre. „Pekne počúvaj, čo hovorí pán farár,“ dodávam a otočím sa aj k Dominike. No tá iba krúti copatou hlavou a šepká. „Nemôžeme ho počúvať,“ vysvetľuje.

„Prečo?“ pýtam sa. „Lebo je cudzí...“

Nemienim sa ich práve v tej vážnej chvíli, keď sa všetky tváre mojich spoluveriacich otáčajú ku kazateľovi, pýtať na vysvetlenie a vyrušovať farára, ktorý má na nás priamy výhľad. Aj tak má asi dosť, keď vidí ako si jeho ovečky zapchávajú uši a tak kapitulujem.

Drobci sedia a prsty usilovne tlačia smerom k ušným bubienkom. Prešlo ich to až keď nový farár povedal: „Počuli sme Božie Slovo...“ Potom boli ako med...

Keď sme šli z kostola, nevydržala som a spýtala som sa: „Prečo ste si cez kázeň zapchávali uši?“

„Lebo to bol cudzí farár... A babka nám zakázala sa s cudzími rozprávať a aj ich počúvať.“ vysvetľovala Domina.

 „No vieš, čo keby nám hovoril niečo, čo by sme  nemali urobiť a my by sme mu uverili a urobili to????“ pokračoval vo filozofovaní Domino.

Spozornela som. „Ale prečo ste ho potom už počúvali, keď skončil kázeň?“

„No preto, lebo potom už všetci farári hovoria to isté. Aj tí naši, ktorých poznáme, aj tí cudzí... Tak hádam neklamú...“

Po chvíli som sa dozvedela, že sa im pri Tescu stal v utorok trapas. Keď čakali na babku, obzerali si jedno pekné auto, v ktorom sedel neznámy ujo... a dali sa s ním do rečí...

A potom si ich chytila do „parády“ babka a povedala im, že sa nesmú rozprávať s cudzími ľuďmi a že ich nesmú ani počúvať, lebo by im mohli ublížiť.... A tak to vzali do slova...

V tej chvíli som si spomenula na prvé čítanie z knihy proroka Jeremiáša...

Tieto dve malé ovečky sa na toho svojho „nového cudzieho“ pozerali veľmi prezieravo... A ani v najhlbšom sne ich nenapadlo zistiť, či je to pastier, ktorý ich chce pásť a priviesť k Ježišovi, alebo ich rozohnať, pohoršiť, či zničiť... Stačilo im, že je „cudzí“ a viac to neriešili....

Našťastie tu bol niekto, kto to vyriešil za nich. Keď sme zašli na vedľajšiu ulicu, oproti nám kráčal „cudzí“ farár. A namieril si to práve k nám.

Podali sme si ruky... a nechali sa pozvať na zmrzlinu....

Keď sme sa rozlúčili, čakala som, nejaké komentáre. Ale neprišli.

Rozuzlenie nastalo až keď sme otvorili dvere na byte.

„Babka,“ zakričal Domino. „A vieš, ako sa z niekoho, kto je „cudzí“ stane „náš?“

„Nie,“ krúti babka hlavou a oháňa sa utierkou. Veď práve vychádzala z kuchyne.

„No tak, že ťa pozve na zmrzlinu a aj ti ju zaplatí... A pritom sa ťa na nič nepýta,“ dodala Dominika a zmizla v izbe.

Rozosmiala som sa.

 „A vieš. My už nemáme cudzieho farára, ale nášho a teda ho budeme aj počúvať, keď bude kázať,“ dodal vážne Domino a zmizol za svojou sestrou....

Babke ešte chvíľu trvalo, kým pochopila o čo kráča.... Deti sú jednoducho deti a dospelých berú niekedy vážnejšie ako vážne.... A predsa sú skvelé...

Nuž milí pastieri... robte niečo s tým, aby ste neboli pre svoje ovečky „cudzí“....

A my „ovečky“ modlime sa za nich, aby nerozptyľovali Božie stádo ale aby naň dohliadali s láskou.... Nech ho zhromažďujú v Božom mene a kŕmia tým najlepším čo úajô, ľudskosťou i zbožnosťou.... Nech im Pán Boh pomáha.

..... A na záver???? Amen.