Lenže nie je. Čas uteká a človek s ním. Boh sa preto občas zahrá na cestára a položí mu vedľa jeho životnej trate, značku „STOP.“
Pamätáte si to...?
Večer 2. apríla 2005....
Ľuďmi milovaný pápež Ján Pavol II. konečne dorazil „Domov.“
Otvoril okno v príbytku Nebeského Otca.
Všetko sa na chvíľu zastavilo.
Aby si človek uvedomil, čo stratil...
Alebo získal....?
Aj ja si spomínam si na ten deň.
Únava zo školy...
Bezradnosť...
Pokusy o modlitbu.... (zväčša neúspešné)
a potom ponorenie sa do tmy...
Kostolné zvony ohlasujú smrť Pastiera.
Sedím na posteli
a presviedčam samú seba,
že musím spať...
Nedá sa...
Pred očami mám jeho úsmev,
slová,
ktoré adresoval iba mne...
... na nečakanej audiencii
(ktorá nemala byť a predsa na „poslednú chvíľu“ bola)...
Kľačala som pri ňom...
Prehodili sme pár slov...
Potom požehnanie....
Chcela som sa spýtať,
čo on tušiť nemohol...
No skôr ako som vyslovila otázku,
pokojne mi na ňu odpovedal...
Šok???
Nie.
Začiatok nového priateľstva.
Tiché načúvanie...
Opakovanie, že z kríža sa neuteká....
„Máme pápeža, ktorý vie, čo prežívame...,“
Nové pohľady....
Emócie, ktoré sa nedajú dať na papier (ani na kresťanský portál).
A odvtedy?
Po 2. apríli 2005 sme si začali „dopisovať.“
Presvedčila som samú seba aj mojich známych, že je v nebi.
„Proste ho. Nebojte sa. Ak je tam, tak vie čo sa patrí...“
Z času na čas
(keď som naňho zabúdala)
sa mi zaplietol do života....
Pripomenul sa mi cez miesta, stretnutia,
či pohľadnice...
Pred dvoma rokmi som na zadnú stranu jednej z nich (v bezradnosti) napísala:
„Milý môj pápež....
ak si myslíš, že ja sa budem starať o dve autá, tak si to prosím ťa nemysli.
Neviem, čo mám robiť s tým druhým. Ale môžeš si byť istý, že na ňom jazdiť nemienim.
Prosím ťa, postaraj sa o to, aby sme mali doma jedno a poriadne. Podľa možnosti modré.
Nateraz nič viac od teba nechcem. Amen.“
Poviete si:
„Je dobre drzá! Takto sa rozpráva s pápežom!“
Nuž čo, priznávam...
robím to aj s inými Nebešťanmi...
Na vlastnej koži sa totiž presviedčam,
že majú „väčšie možnosti“ ako ja...
Na tú pohľadnicu som zabudla...
A v rannom zhone som si ani nespomenula
na nejakého Jána Pavla II.
Pripomenul mi ho až jeden môj známy...
Pri vyslovení jeho mena som spozornela...
Práve som mala v pláne pýtať sa na veci ohľadom našich áut...
Niekoľko „vysvetľovaní“
„výpočtov“
kombinácii.....
Čo by sa dalo a čo nie...
„Odporúčam nové auto,“ znel verdikt s cenovou kalkuláciou.
„Myslíš, že mi to doma prejde? Že je to dobrý nápad?“ pokúšam sa o protest...
Nerada pichám do osieho hniezda...
Učím sa v istých okolnostiach iba prežiť.
„Myslím, že áno. Treba konať hneď,“ dostávam odpoveď. „A čo farba auta, máš nejakú predstavu?“ pokračuje....
„Modrá,“ hlásim... a hovorím o svojom sne.
„Na sklade je jedno a.... MODRÉ“
Otváram ústa. Lapám po dychu...
Kde som dala tú pohľadnicu?
Už viem!
Zastrčila som ju za obraz Božieho Milosrdenstva...
„Nuž tak nech si dnes Boh koná a Ján Pavol II. tiež,“
vzdávam sa svojich úmyslov a vyberám sa za človekom,
ktorý jediný môže schváliť moje návrhy.
Môj otec.
Predkladám mu jeden argument za druhým...
Vravím, že neexistuje jeho auto a moje...
/obe sú písané na neho, ale keďže je ochrnutý nemôže jazdiť/.
Snaží sa chápať...
„Ale ty mi ho predáš a keď sa uzdravím, na čom budem jazdiť?“
„Toto „nové“ bude tvoje,“ presviedčam ho.
„Áno, bude na moje meno... a ja ti ho požičiam,“ pritakáva...
Niečo sa láme....
V jeho očiach sa objaví pokoj.
Doteraz, keď sme začali „riešiť autá,“ sa hneval....
Celé tri roky som bojovala s veternými mlynmi...
Jeho nové auto stálo tri roky v garáži...a nikto ho nepoužíval...
„Je moje. Nikomu ho nedám,“ bránil sa.
Teraz je to iné....
„A kedy by sme ho mohli mať?“ pýta sa ako vymenený...
Znova lapám po dychu...
Čo to má znamenať...
Celé tri roky...
narážam na hrubú stenu.
Akoby som do nej hádzala hrach...
A potom príde deň, keď sa veci ujme on, nebešťan.
Ján Pavol II.
Zrejme objavil pohľadnicu a pozorne si ju prečítal...
A nielen to...
Ale nasmeroval veci tak, aby to bolo dobré...
A je to práve dnes.
A ja viem...
že ten pápež neodišiel...
Zostal,
aby čítal „korešpondenciu modlitieb, lístkov, či iných odkazov“ svojich pozemských detí...
Nebojme sa ho prosiť o príhovor...
Pomôže....
A ukáže nám „Hlavnú cestu“ k Bohu.
(aj keď ho neprosíme o auto)
