Ešte stále horí. Sviečka. Za deti, ktoré nie sú medzi nami, ale mohli byť.... A môžu byť, ak budeme našich maličkých milovať a oni budú vedieť, že sú milovaní.... Niečo som sa naučila, zasa – od dvojičiek.
„Prečo máš v okne sviečku?“ spýtala sa Domina.
„Lebo dnes myslíme na deti, ktoré sa nemohli narodiť. A modlím sa,“ vysvetľujem.
„Nemohli?“ zamračil sa Domino. „A kto im to zakázal?“
„Ty tomu nerozumieš. To sú také deti, ktorým sa nepáčilo v maminkinom brušku a odišli z neho skôr, než z kalendára vytrhli deväť mesiacov,“ dostáva odborný výklad jediný chlap v izbe.
„A to im nikto nevedel povedať, že tam musia byť deväť mesiacov? A že keď odtiaľ odídu skôr, tak sa zabijú?“ hodil logickú poznámku a hľadal vinníka: „To nemali mamu?“
Mlčím... Pozeráme do plameňa. Neviem, čo povedať....
„A to tie deti nemali ani mená?“ Pokračoval Dominik
„Asi nie keď nemajú rodinný /rodný/ list,“ dodala nervózne Domina.
„Mali by sme im ich spraviť!“
Nápad za sto bodov. A hneď sme sa do toho aj pustili. A tak sme sa dali do toho. Kreslili sme rodné listy. A vymýšľali mená... Od výmyslu sveta. Veď sa mohli narodiť Adelky, Miškovia, Jankovia, Žofinky, Peťkovia, Paľkovia, Tomáškovia, Bianky....
„A čo je na takom rodinnom liste?“ spýtala sa Domina
„Je tam tvoja adresa. Meno a priezvisko tvojich rodičov. A to kedy si sa narodila. A pečiatka...“ dodal Domino...
„Adresa? Akú im dáme?“
„To je jasné. Neboli pokrstení. Asi nie sú v nebi. Ale sú u Boha. Dajme im, že bývajú v Bohove.“
„Máš pravdu. Boh ich iste neposlal do pekla. A nechal si ich pri sebe. Takže adresa: Bohovo.“ Opisuje usilovne Dominika, podľa predlohy, ktorú ma „donútili“ vytvoriť.
„A Boh im prečo nepovedal, že nemajú odtiaľ vyliezať celých deväť mesiacov?“ nedá pokoj špekulant: „Ako je to? Prečo im potom povedal, že chce aby žili? A prečo im nepovedal, že, nesmú odchádzať z maminkinho bruška? To nebolo od neho férové. V tejto veci nie je asi dobrý...“
A bolo to tu. Problém.
Na jazyk sa blížila veta, že Boh je zlý, lebo nepovedal maličkým, aby sa neponáhľali z mamičkinho bruška...
A keď nie je zlý, tak je aspoň škodoradostný. Dospelým by to stačilo, ale deťom nie...
Rozhodla som sa pre zásah, aj keď som riskovala, že to „natriem dospelým“ a v očiach dvojičiek vážne znížim ich morálny kredit.
„Hej, hej! Boh s tým nemá nič spoločné!“ Vyhlásila som vážne.
„Nie? Tak prečo im to nepovedal?“
„On im to povedal. Len niekedy sú to dospelí, maminy a ocinovia, ktorí nechcú, aby sa deti narodili...“
„Vymýšľaš si,“ hodila neveriaci pohľad na mňa Domina, „Naša mamina by to nikdy nespravila. Ona vie, že aj keď zlostíme, sme pre ňu darček od Ježiša.“
„Vaša mamina je skvelá. Nehovorím o nej...“ Pokúsila som sa o ospravedlnenie.
„Myslíš na mamy, ktoré chcú radšej pracovať, ako vychovávať deti a starať sa o ne?“ spomenul si na niečo Domino.
„Áno, aj také...“
Znova sme na chvíľu stíchli. Potom sa dvojičky na seba vážne pozreli.
„Teta Aneta!!!“ vykríkla Domina....
„Kto je to?“
„To je teta,“ povedal na rýchlo Dominik. „Bola u nás. V noci. My sme akože spali. Ale iba akože. Všetko sme počuli.“
„No, ona stále plače a hovorila maminke, že bola v nemocnici. A že zabila bábätko. A teraz je jej smutno.“ dokončila Dominika
„A my sme sa čudovali, ako ho mohla zabiť, keď sme ho ešte nevideli...“
„Ale nemuselo to byť tak...,“ upokojujem ich...
„Ale bolo to,“ presviedčal ma Dominik. „Vieš, ona nemá rodinu, má iba priateľa. To je taký chlap, s ktorým spáva bez svadby. A hovorila, že ak by nešla do nemocnice, tak ujo Dávid, to jej ten jej kamarát, by od nej odišiel.“
Bez slov... Hľadeli sme znova do plameňa sviečky.
„A to jej bábätko je tiež u Boha v Bohove?“
„Myslím, že áno. A mali by sme mu dať meno. Poprosiť Ježiša, aby....“
„Ja viem... Aby osvietilo srdiečko tety a Anety a už nikdy takúto škaredú vec nespravila!“ dodala rozhorčene Dominika.
„Je veľa takýchto bábätiek?“
„Dosť... Jedny sa nenarodili preto, že im to rodičia nedovolili a povedali, že ich nechcú... Ale teraz sú z toho smutní...“
„Ja by som bola tiež,“ dodala dievčinka. „Veď to bábätko už keď je v brušku, tak sa teší na maminu a na ocina.“
„Ale sú aj také bábätka, ktoré sami odchádzajú z bruška,“ dodávam, pretože nechcem, aby všetkých rodičov hádzali do jedného vreca.
„A to už prečo?“ hodil do pléna otázku zamračený Domino.
„Lebo....“ snažím sa povedať niečo k veci...
„Nepýtaj sa také. Boh vie, že ich mamy majú nejaký problém. A kým nedostanú svetlo z neba, tak ho nemôžu vyriešiť. Preto odídu skôr, aby im svietili...“ vyhlási Dominika a podíde ku sviečke. „Ja keď budem mať bábätko v brušku, nebudem mať problém, lebo chcem, aby sa narodilo.“
Dohodli sme sa.
Bábätko tety Anety dostalo meno: „Sebko,“ A prosili sme Ježiša, aby ho poslal k tete, a aby jej pošepkal do uška, že má všetko opustené...
A že aj keď mu nedovolila narodiť sa, ono ju bude stále ľúbiť, lebo je to jeho mama.
„Môžem ešte niečo povedať?“ hlásila sa Dominika o slovo.
„Jasné.“
Kľakla si pred sviečku a pozerala na obraz Božieho Milosrdenstva: „Pane Ježišu, ďakujeme ti, že môžeme žiť. A sľubujem ti, že keď budem veľká, nikdy nevyberiem dieťatko zo svojho bruška skôr, ako o deväť mesiacov. A budem ho ľúbiť, ako mňa ľúbi moja mama.“
Neostávalo mi nič iné iba povedať: „Amen.“
Odišli... Sviečka ešte stále horí... A ja sa s Bohom rozprávam o bábätkách z „Bohova“.. a prosím ho, o požehnanie pre ich rodičov... a pre múdrosť, ktorá dáva hodnotu každému ľudskému životu.
