Príbeh Andreja, ktorého som stretol na tábore pre bezdomovcov, ktorý už druhý krát organizovali Sestry Matky Terezy na okraji Moskvy, je veľmi kuriózny. Ani by som si ho nevšimol, pretože počas celého tábora nevzbudzoval nijakú pozornosť - veľmi skromný človek, ktorý pomáhal kdekoľvek sa dalo, no ticho bez najmenšieho hluku či upozorňovania na seba, bez hnevu na druhých, ako sa im nechce pomáhať – v kuchyni, vonku pred domom či kdekoľvek v dome. Keď som si ho predsa len všimol a podišiel k nemu, začal mi rozprávať príbeh, ktorý sa podobá na tie zo stredoveku, kedy ešte existovali otroci.

Ako pri mnohých bezdomovcoch aj u neho bolo príčinou jeho bezdomovstva nešťastie v rodine. Žil dlhé roky so svojou ženou a deťmi, ktorých veľmi miloval a robil pre ne všetko, čo sa dalo. Už niekoľko rokov vedel, že jeho žena ho podvádza s inými mužmi. Niekoľko krát sa s ňou o tom rozprával, no bezvýsledne. Poznal ju a vedel, že iná nebude. Trpel veľmi, no veľmi aj miloval – ju, deti. A preto pri nej zostával napriek všetkému, čo sa dialo. No keď začala aj piť a nakoniec sa rozhodla s ním aj rozviesť a vziať si aj deti so sebou, nevydržal to, a sám dobrovoľne odišiel – preč, preč... Akurát sa naskytla robota v Moskve a tak odišiel aj s robotníkmi do Moskvy. No a ako sa to už vtedy veľmi často (možno aj teraz) stávalo, oklamali ich. Niekedy klamali tak, že robota bola, ale po odpracovaných mesiacoch im nikto nijaké peniaze nedával, no a tentoraz ho oklamali tak, že nijaká práca proste nebola. Nechali ich len tak stáť v plnej ignorancii, čo s nimi bude ďalej. Našiel nejaký pochybných kamarátov a s nimi odišiel do iného mesta v Rusku ďalej na východ od Moskvy. Tam si až neskoro uvedomil, že jeho kamaráti sú narkomani. Ako? V jednu noc, keď spal, ho zobudili o štvrtej v noci nafetovaní nadrogovaní a čo myslíte, aby sa porozprávali? Nie porozprávali ale kruto zahrali. Polámali mu skoro všetky rebrá... Kopali, bili ako posadnutí. Keď sa ráno prebudili, jeho už nebolo. Ušiel akokoľvek dobitý preč, preč... Ach jaj, čo vlastne komu urobil?

Po návšteve lekára, ktorý mu „sčítal všetky polámané rebrá“, v nešťastí a v bolesti sa utiahol do neďalekého mužského pravoslávneho kláštora, v ktorom začal pracovať v kuchyni. Nikomu ani len nemukol o svojich bolestiach rozbitých rebier a ostatných ranách po celom tele. Vedel, že by to nebolo dobré... cítil to... a správne to cítil podľa toho, čo mi rozprával následne. Rozprával veci, ktoré mi je ťažko rozprávať o živote v kláštore, pretože sa to na kláštor nepodobalo ani trochu, skôr na nejakú feudálnu pevnosť s pánmi uprostred nej a sluhami okolo... Nechcem rozprávať podrobnosti, len vás prosím o modlitbu za mníšstvo tu v pravoslávii, aby sa opäť vrátilo späť k pôvodnej myšlienke jeho zakladateľov – starých pustovníkov, ktorých svätosť konala zázraky s dušami ľudí, ktorí k nim mohutne prichádzali, aby dostali radu, pomoc, posilu k životu s Bohom vo svete. Prežil tam toľko smutných situácií... Stretával mnoho ľudí, ktorí už dlhé roky pracovali aj v iných kláštoroch... Rozprávali mu to isté – využívanie týchto biednych ako veľmi lacnú pracovnú silu... Využívanie toho, že dnes ako aj kedysi dávno, existuje v celej Rusi množstvo ľudí – žien i mužov, ktorí sa ocitajú bez strechy nad hlavou, ktorí nemajú čo jesť a pre čo už žiť a tak sa mnohí uchyľujú do kláštorov v nádeji, že tam nájdu kúsok chleba a strechu nad hlavou na oplátku za prácu, ktorú môžu svojimi rukami kláštoru ponúknuť. Málo z nich už hľadá duchovné znovuzrodenie, obrátenie k Bohu. Mnohí v kláštoroch nájdu opovrhnutie, pohľad toho, kto zamestnáva a dáva pocítiť každú chybu – ako za feudalizmu – pán a sluhovia

Andrej sa ukázal v kláštore ako veľmi spoľahlivý pracovník a nakoniec chceli, aby robil šoféra jednému kňazovi. Problém bol v tom, že nemal nijaký vodičák. A tak mu dali peniaze na cestu domov, nech si tam vybaví vodičský preukaz a vráti sa späť do kláštora pracovať. A tak sa vrátil domov, všetko vybavil, a keď sa už ocitol na stanici, z ktorej mal odcestovať späť do kláštora, uvidel tam mladého muža – ubiedeného, špinavého, smutného... „Čo sa stalo?“ – spýtal sa... „Aaale, znova oklamaný, okradnutý... ako to u nás býva teraz už všade. Chcem domov – na Kaukaz, ale už nemám nič... zdochnem tu, ďaleko od rodiny, ďaleko od všetkých...“ – odvetil mladý človek.

Keď to Andrej počul, ozvala sa v ňom široká ruská duša schopná všetkého, len aby pomohla tomu, kto je v núdzi. V situácii, keď ako sám hovorí mu bolo už všetko jedno urobil to, čoho by podľa mňa bol schopný máloktorý Európan, alebo ani jeden? Nuž, náš Andrej podišiel k okienku s lístkami a vrátil naspäť svoj lístok, za ktorý dostal späť peniaze. Za ne kúpil tomu biednemu mladému človeku aj sebe lístok na Kaukaz a sprevádzal ho až domov do jeho rodného mestečka. Tak to som bol v šoku, keď mi to Andrej povedal. A on sa len usmieval a pokrčil plecami: „Takí sme my, Rusi... otec Robert. Mne už bolo naozaj všetko jedno... Chcel som mu jednoducho pomôcť.“

Tam kdesi poblízku si aj našiel robotu - kdesi po stavbách. Samozrejme, aj tam podvádzali, neplatili, klamali, využívali... A tak jemu aj pár kamarátom, ktorých našiel, jedni „veľmi seriózni“ známi odporučili veľmi dobre zaplatenú a spoľahlivú prácu na Kaukaze no už nie v Rusku - kdesi za hranicami Ruska. Bolo to nejaké divné, no akosi uverili a šli. Zaviezli ich tam a samozrejme, chceli od nich pasy, aby im vybavili dokumenty na prácu. No a potom do roboty. Na konci dňa, keď sa pýtali na svoje pasy, tak im surovo vynadali a povedali, že nijaké pasy nebudú, že sa oficiálne stali otrokami svojho pána, ktorý za nich zaplatil pekné peniaze tomu, kto mu ich priviezol z Ruska.

Až vtedy Andrej precitol a uvedomil si, do akej kaše sa to namočil. A tak z kláštora odišiel len vybaviť si vodičský preukaz, a nakoniec cestou necestou prišiel o svoju slobodu. Pokúsil sa utiecť 5 krát, zakaždým ho pred oéstatnými zbili do krvi, no na 5-ty raz sa mu to podarilo. Chvála Bohu, lebo len pred nedávnom tam našli zabitých dvanásť ľudí v jednom hrobe a jedenásti z nich boli otroci. “Tak, otec Robert, tak ešte stále žijú ľudia...“ – s výčitkou v očiach sa pozeral do mojich...

Už neviem, ako dlho utekal, kde sa skrýval, ako sa vlastne dostal opäť do Ruska, spomenul iba, že nakoniec keď sa už túlal v Rusku po dedinkách a cestách bez dokladov a po ďaľšej hroznej príhode, kde ho mladíci dobili tak, že z nemocnice vyšiel o barliach, vrátil sa do kláštora, kde predtým pracoval. Keď prosil o pomoc, žeby potreboval zostať pár dní či týždňov v kláštore, mních súhlasil, no keď vchádzali do kláštora a Andrej vybral svoje barly a chrámajúc ledva šiel za ním, mních, ktorý to zbadal, zrazu zastavil a začal sa vyhovárať: „No vieš, my teraz nemôžeme, no vieš, hlavný mních kláštora nám zakázal prijímať chorých, my potrebujeme zdravých ľudí a ty si chorý... Tu máš pár rubľov a choď.“

A tak sa nakoniec dostal do Moskvy. Tam zistil, keďže nemal žiadne dokumenty – jednalo sa hlavne o pas, že v Moskve existujú Sestry Matky Terezy, ktoré pomáhajú takým bezdomovcom ako on aj s dokumentami. A tak k nim prišiel a poprosil o pomoc. Tu u sestier sme sa stretli.

Teraz, po tábore so sestrami, je to už iné. Sme veľmi dobrí priatelia. Kto vie, čo sa ešte z tohoto priateľstva vyvinie... Každý pondelok poobede, keď tam chodievam na katechézy pre nich, Andrej tam vždy sedel a počúval veľmi pozorne. Teraz sa začal po tábore viac pýtať, viac chce poznať Boha... Hovorí, že nikde tak s ním žiadny kňaz a rehoľné sestry nerozprávali ako s normálnym seberovným človekom, ako práve v dome Sestier Matky Terezy... Práve nedávno sa pýtal, čo by všetko mal urobiť, aby sa mohol spovedať a prijímať Eucharistiu v Katolíckej cirkvi. Samozrejme sa vždy snažíme presvedčiť pravoslávnych veriacich, aby chodievali na spoveď i na prijímanie ku pravoslávnym kňazom do svojich kostolov. No Andrej povedal: „Vy chápete, prečo ja do pravoslávneho kostola už nevstúpim ani spovedať sa tam nepôjdem. Zažil som príliš veľa, videl som príliš veľa na to, aby som veril, že tam je Kristus...“

Tak som sa len ticho modlil, aby u nás katolíkov nielen on, ale mnohí iní nestratili vieru pozerajúc na nás – kňazov, či rehoľníkov, nestratili presvedčenie, že s nami je skutočný živý Kristus... a že ich môžeme a máme šancu k nemu aj naozaj priviesť... No k tomu sa musí pozrieť na svoj život každý z nás – nielen my kňazi a rehoľníci, ale aj my všetci – veriaci katolíci. Pozerajúc na nás, na náš spôsob života, jednania s ľuďmi, na naše vzťahy, na naše hodnoty, o ktoré bojujeme – môžu ľudia vidieť Kristov spôsob života, Kristovo jednanie s ľuďmi, jeho hodnoty? Môžu v tebe, vo mne cítiť tak veľmi blízko samého Krista a jeho lásku, odpustenie, prijatie? Ak áno, gratulujem ti... Ak v pravde pozrieš a povieš úprimne: „Žiaľ, nie...“ – si na najlepšej ceste s Jeho pomocou to zmeniť. Nemeškaj však ani minútu. Možno už o pár chvíľ stretneš niekoho, koho viera v Boha visí na vlásku – na tvojom príklade, tvojom pohľade, tvojom odpustení, odvážnom postavení sa za neho proti všetkým, ktorí ho odsudzujú a neprijímajú... možno to nebude celkom cudzí človek, ktorého zachrániš a on sa nestratí naveky... možno to bude tvoj muž, tvoja žena, tvoj otec, mama, brat, sestra, syn, dcéra... spolupracovník... priateľ... Všetci hľadajú pravého Boha – LÁSKU... Nájdu ho v tebe?