Dnešné čítania: 2Sam 7,1-5.8b-12.14a.16; Ž 89; Lk 1,67-79.
Neviem, či čitateľa tieto zamyslenia oslovili. Dúfam, že množstvo slov „neprekrylo“ srdce, ktoré som do nich chcel vložiť,
a hlavne, že neumlčalo Ducha, ktorému som vlastne chcel len pripraviť
cestu.
Ale už je to za nami. Slová sú už napísané, prečítané.
Teraz by bolo azda vhodné uvedomiť si ešte jednu vec. Keď
Boh prišiel medzi nás, prvý približne rok nepovedal ani slovo (ako
každé dieťa). A za tridsať rokov jeho života sa nám zachovala
v Biblii (čiže v Božom slove!) len jedna jediná jeho veta, ktorú povedal.
Možno z toho vyvodiť, že nie slová sú tie rozhodujúce, ale
láska! Tá láska, ktorá Boha doviedla k tomu, že keď stvoril človeka,
naplánoval svoje vlastné vtelenie, teda zníženie sa na úroveň
tohto svojho nedokonalého tvora, a to jedine preto, aby ľudí vykúpil z hriechu, do ktorého sa zneužitím svojej vlastnej slobody dostali,
a tak ich pozdvihol späť k sebe.
Boh teda od počiatku stvorenia človeka nenechal nič na
náhodu a vedel, že ak ho človek má milovať, musí byť slobodný
a ak bude slobodný, bude podliehať pokušeniam, takže bude potrebné
prísť ho vyslobodiť. Mali by sme sa pri jasliach na chvíľu –
ako On – odmlčať a v pravej biblickej „bázni“ s úžasom zahľadieť
na dieťa, v ktorom prichádza Boh zjaviť v plnosti svoju lásku.
Teda TOTO je dôležité: Božia láska. A táto láska prichádza
k nám:
- dnes večer v úžasnej liturgickej, a zároveň sviatostnej
spomienke celej Cirkvi;
- každý deň v samotnom Tele Kristovom (dnes by sme to
chceli osobitne prežiť v spoločenstve ostatných našich
bratov a sestier);
- aby raz prišla definitívne „zotrieť každú slzu z našich očí“
(Zj 7,17).
Prajem všetkým zo srdca práve
Takejto lásky plné Vianoce = stretnutie s Bohom!
Autor