Keď Adam jedol zo stromu, zavolal ho Pán, Boh, a povedal mu: „Kde si?“

On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“

Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“

Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“

Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“

Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“

Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkými krotkými a divými zvieratami. Po bruchu sa budeš plaziť a prach hltať po všetky dni svojho života. Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“

A nazval Adam svoju ženu Evou, pretože bola matkou všetkých žijúcich.

Ako muži, zvykneme byť alergickí na kritiku a veľmi radi sa vyhneme aj priznaniu sa k nejakému vlastnému omylu. Ale pozrime sa na Adamovu situáciu, ktorá sa veľmi nelíši od tých našich: Čo by sme povedali o Adamovi, keby jednoducho povedal Bohu pravdu? Keby sa neskrýval, nebol ticho a nečakal, že sa to nejako samé ututle? Myslím, že by sme si povedali: To je správny chlap! Odvážny, pravdivý, autentický. Ktovie- možno by to celé úplne inak dopadlo, keby Adam utekal k Bohu ešte skôr než sa ho Boh na to opýtal, priznal by sa a poprosil Ho o pomoc a nápravu... Skúsme to tak u seba- vyskúšajme, čo sa stane, keď si priznáme chybu a poprosíme Boha o pomoc. Keď Ho odprosíme, že sme Mu neverili, či nepočítali s Ním, keď sme niekoho zranili...Verím, že si o nás pomyslí: „To je ale správny chlap!“