Tieto otázky sa na mňa pozerali už po druhý krát v mojom živote. Nieže by som to neriešila skoro každodenne. To nie, ale teraz mali opätovne písomnú formu. Na začiatku tohto semestra mi môj profesor povedal: Mám pocit, že to ešte stále nevieš, takže po dvoch rokoch ti túto tému zadávam opäť. Zisti to.
Minulý týždeň uplynula polka semestra. A ja som sa cítila nesmierne ukrivdene. Veľa vecí sa mi nedarilo. Myslela som si, že mám pravdu. Že tie veci, ktoré mi profesor povedal počas konzultácií síce môžu mať niečo pravdivé v sebe, ale že nie sú úplnou pravdou. A pýtala som sa Boha prečo, prečo sa zase niekto naváža do vecí, ktoré ma bolia, ktoré súvisia s mojou prácou, s mojou osobou. V podstate som ho nevinila, len som proste nechápala zmysel. A tak mi ukázal, že tento prípad je iný. Môj profesor má dobrý úmysel, chce mi pomôcť rozvinú môj potenciál a hoci s jeho metódami nesúhlasím, som mu za to vďačná. Som vďačná, že napriek tomu, že som ho tri roky nepočúvala, nevzdáva to so mnou a učí ma aj ten štvrtý. Som vďačná, že mi ho Boh poslal a že to On mu dal autoritu, ktorú má. Som človek a mám veľa chýb. On je človek a má veľa chýb. Ale vždy sa môžem rozhodnúť mať ho v úcte a podriadiť sa jeho autorite. A to pomáha. To pomáha.
Čo teda vlastne chcem? Chcem prevziať zodpovednosť – chcem pristupovať zodpovedne k úlohám života, aby sa moja sloboda mohla plne rozvinúť od jej pevného bodu.
Lebo len vtedy, keď prijmeme zodpovednosť, sme skutočne slobodní.