Vatikán 26. januára – Dnes vo vatikánskom Tlačovom stredisku predstavili Posolstvo Svätého Otca k pôstnemu obdobiu s témou  „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9,13) a s podtitulom „Skutky milosrdenstva na jubilejnej ceste”. Na tlačovej konferencii organizovanej Pápežskou radou Cor unum posolstvo predstavili kardinál Francesco Montenegro a Mons. Giampietro dal Toso.
Tohtoročné Pôstne posolstvo je celkom prirodzene zamerané na ústrednú tému Svätého roka milosrdenstva, povedal pri stretnutí s novinármi Mons. Dal Toso, sekretár dikastéria, ktoré pápežovo posolstvo každoročne rozširuje. Jeho obsah tvorí zamyslenie sa nad milosrdenstvom vo svetle Božieho slova s osobitným zameraním na postavu Panny Márie („Mária, ikona Cirkvi, ktorá evanjelizuje, lebo je evanjelizovaná“),  nad milosrdenstvom prejavovaným Bohom v dejinách vyvoleného ľudu („Božia zmluva s ľuďmi: príbeh milosrdenstva“), a napokon výzva ku konkrétnemu prežívaniu Jubilea milosrdenstva praktizovaním skutkov milosrdenstva („Skutky milosrdenstva“).
V prvom bode posolstve Svätý Otec predstavuje Pannu Máriu ako ikonu Cirkvi, ktorá evanjelizuje, lebo je sama neustále evanjelizovaná:
„Keďže prijala Dobrú zvesť od archanjela Gabriela, Mária v modlitbe Magnificat prorocky spieva o milosrdenstve, s ktorým si ju Boh dopredu vyvolil. Panna z Nazaretu, Jozefova snúbenica, sa tak stáva dokonalou ikonou Cirkvi, ktorá evanjelizuje, lebo bola a  je neustále evanjelizovaná pôsobením Ducha Svätého, ktorý vstúpil aj do jej panenského lona. V prorockej tradícii totiž milosrdenstvo úzko súvisí - už na etymologickej úrovni – s materinským vnútrom (rahamim) a tiež so štedrou, vernou a spolucítiacou dobrotou (hesed), aká sa zakusuje uprostred manželských a príbuzenských vzťahov.“
V druhom bode posolstvo hovorí o Božej zmluve s ľuďmi, ktorá v dejinách vytvára príbeh milosrdenstva:
„Tajomstvo Božieho milosrdenstva sa odhaľuje počas dejín zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, Izraelom. (...) Tu sa nachádzame pred pravou a skutočnou drámou lásky, v ktorej Boh hrá úlohu Otca a zradeného manžela, zatiaľ čo Izrael hrá úlohu neverného syna či dcéry a nevernej manželky. Sú to doslova rodinné obrazy – ako v prípade Ozeáša (porov. Oz 1-2) – vyjadrujúce, do akej miery si Boh želá spojiť sa so svojím ľudom.
Táto dráma lásky dosahuje svoj vrchol v Synovi, ktorý sa stáva človekom. V ňom Boh vylieva svoje bezhraničné milosrdenstvo až do takej miery, že sa stáva «Vteleným milosrdenstvom» (Misericordiae vultus, 8). (...) Boží Syn je tým Ženíchom, ktorý robí všetko pre to, aby si zaslúžil lásku svojej Nevesty, s ktorou ho spája jeho bezpodmienečná láska, ktorá sa stáva viditeľnou vo svadobnej hostine s ňou vo večnosti.
Toto je pulzujúce srdce apoštolskej kerygmy, v ktorej má Božie milosrdenstvo hlavné a základné miesto. Toto je tá «nádhera spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi» (Evangelii gaudium, 36), to prvé ohlasovanie, ktoré «treba vždy nanovo počúvať rozmanitými spôsobmi a stále nanovo ohlasovať v katechéze»“ (tamtiež, 164).
Napokon v tretej časti sa posolstvo venuje výzve využiť pôstne obdobie na konanie skutkov telesného a duchovného milosrdenstva:
„Vo svetle tejto lásky, ktorá je silnejšia ako smrť (porov. Pies 8,6), sa ako najchudobnejší javia tí, čo nechcú uznať, že takými sú. Považujú sa totiž za bohatých, ale v skutočnosti sú najchudobnejší z chudobných. (...) Čím väčšia je ich moc a bohatstvo, tým väčšia môže byť ich slepota a klam. Môžu dokonca dospieť k tomu, že nechcú vidieť chudobného Lazara, ktorý žobre pri ich dverách (porov. Lk 16,20-21). Pritom Lazar je obrazom Krista, ktorý v chudobných žobre o naše obrátenie. On predstavuje príležitosť na obrátenie, ktorú nám Boh ponúka a ktorú možno nevidíme.
Takúto slepotu často sprevádza pyšná ilúzia o vlastnej všemohúcnosti, v ktorej zlovestne zaznieva diabolské „budete ako Boh“ (Gn 3,5), ktoré je koreňom každého hriechu. Takéto blúznenie môže nadobúdať aj spoločenskú a politickú formu, ako to ukazujú totalitné systémy dvadsiateho storočia a v našich dňoch ideológie unifikovaného myslenia a technovedy, ktoré by chceli urobiť Boha nepodstatným a človeka zredukovať na surový výskumný materiál. Možno ho tiež vidieť v hriešnych štruktúrach súvisiacich s modelom falošného rozvoja, ktorý sa zakladá na modloslužbe peňazí a vedie bohatých jednotlivcov i spoločenstvá k ľahostajnosti voči osudu chudobných, keď zatvárajú svoje dvere pred chudobnými a odmietajú, čo i len pohľad na nich.
Pôstne obdobie tohto svätého roku je preto pre nás všetkých najvhodnejším časom na to, aby sme vďaka počúvaniu Božieho slova a konaniu skutkov milosrdenstva prekonali vlastné existenciálne odcudzenie.” -bp-

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar