Máme to my, Slováci, v našom jazyku občas poriadne popletené! (Časovanie slovesa "vedieť" - ja viem, ty vieš..., a slovesa "viesť" - ja vediem, ty vedieš..., to je len jeden z najkrikľavejších príkladov, ktorý pokladám priam za podraz na cudzincov.) Ale nejde mi teraz o gramatiku. Skôr o zaužívaný spôsob vyjadrenia niečoho, čo by v skutočnosti malo byť asi celkom inak, ba celkom naopak.

Naše krásne prianie na prípitok – „na zdravie!“ je, povedzme si úprimne, len zbožným prianím. Áno, ja viem, že pôvodne to má znamenať niečo v zmysle: „vypime si spolu, hoci aj tento ekrazit, len nech sa uľaví na zdraví nášmu priateľovi, známemu, príbuznému atď.“ Je to vyjadrenie sebaobetovania, resp. ochoty preň, v prospech zdravia niekoho: „Nech mu to padne NA ZDRAVIE, hoci by ma/nás to tu malo aj stáť život!“

Úžasné – klobúk dolu pred slovenskou obetavosťou!

Ale vážne. Resp. trochu vážnejšie. Štrngáme si s alkoholom „na zdravie“, hoci vieme, že alkohol nám na zdravie veľmi nepomôže (a keď to preženieme, bude to mať primerane tomu presne opačný efekt). A pripíjať na zdravie niekomu tretiemu je niečo, buďme úprimní, nerealizovateľné. Viem, viem: v pozadí toho všetkého je prípitok ako strelná modlitba k Bohu za zdravie toho, na koho zdravie pripíjame – tak to aj kedysi vzniklo, v Ríme, či Grécku: „Na zdravie Ferovi“ má znamenať „Nech mu Pán Boh dá zdravia!“ Jasné, pochopené. Ale súvis tu nie je žiaden, to si uznajme. V skutočnosti si teda pripíjame na „dobrú chuť“, či nie?

A čo naše prianie pred jedlom: „Dobrú chuť“?

Nuž, tu vidím veľký priestor pre celospoločenskú osvetu. V tomto prípade nič nenamietam proti zrozumiteľnosti vyjadrenia – prajeme si navzájom, aby nám to, čo máme na tanieri, dobre chutilo. V pohode.

Ibaže, túto našu slabosť pre „to, čo nám chutí“ a ... naše varenie zacielené „hlavne, aby nám chutilo“ si dobre všimol najprv filozofický smer, ktorý sa efektne nazýva hedonizmus a ktorý z toho, čo chutí (doslova i v prenesenom zmysle) urobil hlavné kritérium morálneho dobra... a hoci sa dnes k nemu oficiálne hlási len hŕstka ľudí, neoficiálne sa ním riadi drvivá väčšina „civilizovaného“ sveta. A potom si ju všimol aj potravinársky priemysel... a celkom v súlade s týmto hedonistickým svetonázorom sa bez dlhého váhania a bez nášho protestovania pustil do obohacovania (je to výstižný výraz?) potravín dochucovadlami, aby nám len dobre chutilo, bez ohľadu na to, či je to zdravé alebo nie. (Ideálom je vytvoriť si takú závislosť na tej-ktorej potravine, že nás jej zdravotný úžitok či škodlivosť už vôbec nebude zaujímať...)

Dnes nápadne veľa ľudí, s ktorými sa o tom rozprávam, reaguje asi takto: „Hm, áno, tie éčka – ale čo už, keď mi to chutí?“

Takže, čo s tým? Čo už... sa s tým teraz dá urobiť?

Kto ma pozná, vie, že rád používam slová v ich skutočnom význame.

A tak pred jedlom prajem okolostolujúcim „Na zdravie!“ Viem, že nie som v tom celkom originálny ani osamotený, takže zatiaľ táto moja osveta nenarazila na nejaký údiv či otázky, prečo. Takže odporúčam – skutočne aj ako strelnú modlitbu: „Pane, daj, aby nám toto jedlo neublížilo na zdraví..., ale pokiaľ je možné, prospelo.“ Veď od toho, čo jeme, závisí naše zdravie najviac. A keď sa ma niekto opýta na dôvod, veľmi rád vysvetlím.

A ako prípitok používam: „Dobrú chuť!“ Zatiaľ to vyvolalo len úsmev. A v skutočnosti mi tu nejde o žiadnu veľkú vec – len presnejšie pomenovať, prečo v skutočnosti dvíhame pohár(ik). Aby to bolo jasné.

Pridá sa niekto? Nevolám do revolúcie, ale do maličkého kroku. Najmä pri tom jedle je to krok veľmi dobrým smerom, o tom som presvedčený. Ešte raz opakujem – od stravy závisí naše zdravie najviac.