Včera ma v kázni nášho pána kaplána oslovila jedna dôležitá myšlienka. Prečo si Pán vyberá svojich budúcich spolupracovníkov spomedzi rybárov? Lebo tí nesedia na brehu a neplačú, že ryby sú hlboko...

Čo to má spoločné s učeníctvom? Myslím, že ide o akúsi prirodzenú prípravu, najmä mentálnu - rybár totiž musí byť odvážny, odolný, odhodlaný, vytrvalý, sústredený, húževnatý, cieľavedomý atď... - inak ryby nechytí, teda nebude rybárom. Takých chce Pán do svojho diela. Povoláva si ľudí, ktorí majú túto výbavu a sú takpovediac v správnej "prevádzkovej teplote". A to nielen, čo sa týka povolania v úzkom zmysle slova (manželstvo či zasvätený život - ako prostriedky posväcovania seba i sveta), ale aj v tých "každodenných" povolaniach, keď ide po našich mestách, uliciach, On neviditeľný a ... chce robiť svoje zdanlivo drobné diela lásky, a to prostredníctvom svojich viditeľných údov - čiže nás.

Podobne teda, ako ľuďom, ktorí stratili zamestnanie, odporúčame, aby neprestávali pracovať, teda vykonávať nejakú cieľavedomú činnosť, organizovať si čas, vstávanie, postupnosť denných úloh a pod., aby nevyšli z tzv. "pracovných návykov", lebo potom by sa ich stav - najmä mentálny - a teda i možnosť zamestnať sa ešte viac zhoršovali..., tak aj v službe Pánovi.

Každá naša práca, akokoľvek sa nám môže javiť monotónna, nudná, nedocenená... je i prípravou na to, aby sme dokázali promptne a efektívne reagovať na Božie povolania - a konať v jeho milosti veľké diela lásky.