Počula som názor, že keby aj kniha Jób nebola v Biblii, patrila by medzi vrcholné diela svetovej literatúry.

Židia, ale i príslušníci niektorých dnešných náboženstiev sú presvedčení, že utrpenie a choroba sú zákonite trestom od Boha za spáchané hriechy.

Posolstvo knihy Jób nám tento názor vyvracia a vedie nás cez mnohé úvahy ku správnemu názoru na otázku, prečo Boh, ak je dobrý, dopúšťa bolesť,choroby, žiaľ a utrpenie aj na spravodlivých ľudí, dokonca na vyznavačov. A  netreba nám ísť ďaleko- koľko horlivých nasledovníkov Pána Ježiša v počiatkoch svätej Cirkvi položilo za vernosť dokonca život.

Jób žil v krajine Hus, bol to nábožný,ale aj zámožný človek. Počet jeho dobytka sa rátal na tisíce, mal desať zdravých a šikovných detí, rodina žila v priateľstve a pokoji, ich údelom bolo šťastie a hojnosť. Otec Jób sa staral nielen o hmotné dobro, ale prispieval i k duchovnému dobru správnou výchovou a prinášal svojmu Bohu zmierne obety. Všetko čo mal, považoval za Božie požehnanie a denne zaň ďakoval.

Hneď v prvej kapitole nájdeme dialóg Satana s Pánom: Pán poukazuje na Jóbove čnosti, a Zlý sa opovažuje zlomyseľne odvrávať: " Vari sa Jób zadarmo bojí Boha? A neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého jeho imania? Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavujú šíry kraj. Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko čo má, či ti nebude kliať do očí!"  ( Jób 1, 9-11)

Boh dovoľuje Satanovi, aby siahol na  Jóbove veci, len jeho samého nech sa nedotýka.

Odpoveď nedáva na seba dlho čakať.  Do Jóbovho domu prichádzajú poslovia jeden za druhým so zlými správami ( odtiaľ zrejme pochádza pojem " jóbovská zvesť").  Jóbove deti sedeli pri hostine a stáda i sluhov prepadli lúpežní Sabejci, stáda si vzali a sluhov pobili. Potom Pán dopustil búrku, ktorá bleskami spálila  ďalšie ovce a valachov. A už prichádza ďalší: "Chaldejci ulúpili ťavy a ich strážcov pobili". Tragédia nekončí. Ďalší posol oznamuje víchricu, ktorá spôsobila, že spadol dom, zrútil sa na jeho deti s rodinami a všetci zahynuli.

A Jóbova odpoveď? Neuveriteľná:

"Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa tam vrátim.

Pán dal, Pán vzal. Nech je meno Pánovo velebené!"   (Jób 1,21)

Ruku na srdce.

Ako by sme sa chovali my?

Koľkokrát  sa iba chlap pri práci trochu poraní a zahreší.....alebo ak domácej panej vykypí polievka. A ak už nehrešíme priamo, pri nepríjemnosti či bolesti sa obrátime na Boha a povieme: "A toto bolo za čo?" 

A koľkokrát niektorý veriaci v kňazovej kázni, určenej úplne všeobecne všetkým prítomným, niekto nájde sám seba a zatne sa: " Viac už do kostola nevkročím".

Nájde sa prísnejší mladší spovedník, ktorý chce priviesť kajúcnika k premýšľaniu trochu tvrdšími slovami. Náhodou je kajúcnik, ak ho vôbec možno tak nazvať, zo staršej generácie, zdvihne sa, ani rozhrešenie nevyčká a búcha doma päsťou o stôl: "Taký holobriadok ma bude poúčať!" A nezájde na spoveď dlhé mesiace, ba roky....

Ak sa začítame do pokračovania Jóbovho príbehu, dostane sa nám nemálo poučenia o Božej tvrdej výchove, ale nekonečnom milosrdenstve.