Delím sa o ďaľšiu reflexiu z duchovných cvičení.

Abrahám túži, ako každý normálny muž, po potomkovi-synovi, pokračovateľovi rodu. Boh sľubuje, ale podrobuje ho skúške....čakanie je pridlhé! A ťažké. Nevydrží, urobí to, čo zvykové právo Židov dovoľuje- berie si slúžku, aby s ňou splodil syna. Nerobí to dobrotu,a najmä, ak sa dočká dodržania Božieho sľubu-skutočného legitimného syna napriek zákonom prírody s manželkou, Boh žiada.....obeť.

Je obdivuhodné, že ihneď poslúchne, i keď vie, že Boh mu berie to čo tak dlho sľuboval a nemá potuchy, že to bude len skúška....

Abrahám iba  VERÍ, že Boh je verný vo svojich prisľúbeniach. Visí na synovi- a poslúchne.

Na čom visím ja?

Kto alebo čo je môj  "Izák?"

Príbuzní? Spoločenstvo? Priateľ, priateľka? Duchovný? Príroda? Farská rodina? Byt, ktorý som si zariadil?

Boh nie je krutý a nežiada od nás zničenie niečoho, čo nám dal. Čo žiada, je indiferentnosť. Mám- teším sa. Bude mi vzaté? Dôverujem, že dostanem aspoň také isté, ak nie lepšie.

V rakúskom kraji, odkiaľ pochádzala moja mama, platí príslovie: "Ak ti Boh zavrie pred nosom okno,ktorým chceš pozerať na niečo pekné vonku,otvorí ti vzadu dvere, aby si si to mohol ísť zobrať."

Takéto obetovanie bude očistené, puto s novým darom od Boha pevnejšie a ešte pevnejšie puto voči Bohu samotnému, lebo sa presvedčím, že Boh nikdy nesklame.

Ťažké,však?

Ale   TOTO  je opravdivá viera.