Keď som dostala pre 15 rokmi od pátrov jezuitov prosbu pozháňať niekoľko kolegov- učiteľov a zdravotných sestier, aby prišli stráviť niekoľko dní v novučkom exercičnom dome pod Kalváriou v Prešove, väčšina váhala. A to boli iba trojdňové.

Dom bol ešte relatívne nový, výhodou bolo to, čo nikde doteraz, každý mal samostatnú izbietku  s  váľandou, skriňou, písacím stolom, v ktorom bolo kompletné Sväté Písmo- aby nebolo treba ťahať asi 1,7 kg naviac z domu a nejaká duchovná literatúra na odpočinok- väčšinou životopis svätca.

Každá izbička mala príslušenstvo- sprchovací kút a WC, dom poskytoval posteľnú bielizeň aj uteráky. Chodníčky už boli vybetónované, len záhony ešte prázdne, iba tráva a blízky les a Kalvária poskytovali trochu zelene na vychádzky.

Najväčším strašiakom bolo mlčanie a ozaj, nie každý to na prvý raz vydržal.Najmä po večeri sa vytvorili debatné krúžky. Staršieho pátra exercitátora to mrzelo, no povedala som mu, že až na niekoľkých sú tu všetci prvý raz a málokto mal takéto dobrodenie v minulosti. Tak páter vysvetlil ľuďom, načo to tichoí vlastne je, že to nie je trápenie, ale pre  oddych a čas strávený len a len s Pánom.

Keď sme odchádzali, väčšine sa to zapáčilo a povedali, že tu určite nie sú naposledy. Boli sme medzitým aj v Tatrách, ale tam lákala náročnejšia turistika a málokomu sa ušla samostatná izbička.

Našej "partii " už ale začali byť trojdňové málo. Začal byť dopyt po 5-6 dňových. Veď tri dni, to popoludní prídeš, vybalíš sa, večer jedna úvaha, na druhý deň dve alebo tri a na tretí deň to končí už na obed.

Otcovia exercitátori začali neskôr na internete zverejňovať aj témy a s prípadnou poznámkou, pre koho sú najvhodnejšie- pre mládež, zasvätené osoby, manželov, snúbencov...

A veru som taká maškrtnica, že ke´d mi jeden rok umrela mamička, mala som väčšie výdavky a bolo treba uťahovať opasok , nevystačilo na nejakú dovolenku- povedala som si, že tu strávim celých osem dní. Páter nám večer dával texty zo sv. Písma a celý ďalší deń sme s nimi mali slobodne a samostatne praovať. Neboli povinné všetky tri....kto kedy potreboval, zastavil sa nad myšlienkou či udalosťou a premýšľal. Pevné boli iba časy sv. omší a jedla.

Dovtedy sa z trávnika stal pekný park so záhonmi ruží, na chodníčkoch pribudli sedadlá, ab sa dalo s textom sadnúť a prečítať, pomodliť a najmä starší človek aby si mohol oddýchnuť. Blízka Kalvária, na ktorú možno ísť voľnejšie po ceste a strmšie po schodíkoch a chodníčkoch, poskytuýje krásny výhľad na mesto i okolie. Kaplnky sa postupne opravujú. Pri prvej návšteve som si kostolíky, vrchný i spodný, ešte maľovala z okna izby akvarelom, teraz už stromy vyrástli do výšky a je málo miest, kde je výhľad hoci na veže. Vtáčky spievajú celý deń, ak sme ticho, možno sledovať veveričky i niektoré plachejšie vtáčky. A premýšľať, že ak je tak krásbne už tu, čo všetko Pán pripravil, o čom ani netušíme vo večnosti s ním. Na rozjímanie slúži kostolík pri dome, vyzdobený posledné roky freskou sv. ignáca, patróna rádu, a v podkroví sú ešte tri kaplnky, kde je ticho dokonalé: kaplnka božieho Milosrdenstva, svätého Kríža a gréckokatolícka premenenia Pána. Chodby nahrádzajú exteriér za nepriaznivého počasia, sú tam kresielka, stoly i akváriá. Každý deń je možnosť sviatosti zmierenia a pátri sú k dispozícii aj na dlhší duchovný rozhovor, ak ho niekto potrebuje.

Strava je skromná, ale chutná, pripravuje sapodľa potreby i diéta.

Chcem preto poďakovať Pánovi, pátrom a všetkým zamestnancom- kuchárkam, chyžným, údržbárom a kuričom za takéto pekné spríjemnenie chvíľ oddychu, modlitby a úplného "vypnutia" od denných starostí. Mám veľa osobných skúseností, že tu prednesené modlitby boli v mnohom vypočuté a uľavilo sa mi na duši, ale aj so zdravotnými problémami.

Bohu vďaka!