O tom ako, kam a s kým kráčame
Každý z nás niekam a niekomu patrí, máme svoj životný priestor, kde nesieme zodpovednosť za niečo a niekoho. Kňazi, či už rehoľní alebo diecézni, rehoľní bratia, sestry, ale aj manželia a slobodní. Toto sú cesty našich povolaní alebo ináč, ako to výstižne hovoria redemptoristi na svojich misiách , „cesty, na ktorých dozrievame v láske“. A tak pre kňaza jeho kňazstvo, pre manželov ich vzťah, ich potomstvo nie je cieľom, ale prostriedkom. Pre slobodného, slobodnú ich „samota“ (a u niektorých bolestne prežívaná) nie je stav konečný, ale prechodný.
Kráčame po cestách, na ktorých si máme vzájomne jedni druhým pomáhať, byť pre tých druhých Božím hlasom, rukou, smerovkou, oporou. Kráčame časnosťou a každým okamihom sa približujeme k jej zavŕšeniu a k večnosti. Nevieme síce ani dňa ani hodiny, kedy to presne bude, ale pohľad „na“ večnosť a „z“ večnosti dáva všetkému zmysel, pravé meno a svoje miesto. Aj smrti, ktorá pri našom osobnom odchode odtiaľto, ktorý môže byť kedykoľvek, zohráva dôležitú, nie však najdôležitejšiu úlohu. Smrť, ktorá je len priestupnou stanicou alebo ináč – len zmenou adresy!
Realita večnosti nás vedie nebrať život na ľahkú váhu, ale nebrať ho ani príliš vážne. V hĺbke srdca nám neustále znie neutíchajúce volanie po trvalom šťastí, bezpodmienečnej láske, pochopení, prijatí. To je ozvena večnosti, večného Domova v nás. Domova, pred ktorým netrpezlivo čaká Otec s otvorenou náručou.
Ešte som tam (na druhej strane) nebol, ale viem, že nás tam Ježiš nečaká. Nečaká, pretože On je už tu s nami! To, že Ho tam uvidíme z tváre do tváre a takého, aký je – to je už iné kafé. Spoznávať Ho však môžeme už tu, pretože niet miesta, situácie, okamihu, kde by chýbal. Nejaký chybný krok, zlyhanie iných alebo tvoje, ktorého tieň Ťa neustále prenasleduje. Nenaplnená túžba po životnom partnerovi, či naopak sklamanie v ňom. Nepochopenie, nedorozumenia, opustenie, pobabrané vzťahy... Bezdetnosť, alebo naopak, popri radosti aj mnohé trápenia s deťmi a obavy, čo s nimi bude. Vlastná slabosť a opakujúce sa pády. Choroba, strata blízkeho, nezamestnanosť... V tom všetkom je s nami, aby tíšil bolesť našej duše, tela, svojimi ranami hojil tie naše, aby tíšil smäd našich túžob a ich napĺňaním svojím spôsobom a vo svojom čase. On a jeho krv, to je pre nás záruka, že náš „register trestov“ je a ostane čistý – pravda, ak o to stojíme. Naša cesta s Kristom, to nie je komédia ani tragédia, ale dobrodružstvo, a tak si ho užívajme.
Pôvodne som mal v úmysle pokračovať svedectvom ako ozvenu hore uvedeného, ale nakoľko nechcem písať dlhé články uverejním ho neskôr (Všetko má svoj čas- aj uverejnenie, ale to je aj názov toho blogu :-) ) a bude to voľným pokračovaním tohto článku.
Jozef
Foto zdroj: http://fotky.sme.sk/fotka/56347/razcestie