Niekedy si zázraky nevšimneme hneď, no niekedy, keď o ne prosíme, Pán Boh ich zošle hneď, zvlášť, keď sme v ohrození života. Toto svedectvo je tak silné, že iba neveriaci v neho neuverí, že tu bol zásah Panny Márie :-) .

Bol krásny slnečný deň. Uťahaná som prišla domov z práce, keď ma hneď medzi dverami vítali moje deti : " Mamííí, poďme sa na bicykloch previesť" . No nedalo mi, keďže bolo von tak krásne, zabudla som na únavu. Položila kabelku, niečo prejedla, pochystala deti a vyrazili sme.  

Cestou sme sa rozprávali, spomínali na zážitky, kde sme boli, čo sme zažili. Bolo nám veselo. Vybrali sme sa do Sliača. Máme to cez kopec :-) - tam sme šli strmo nadol, keď sme sa vracali - strmo nahor. 

Keď sme došli do Sliača, stavili sme sa na zmrzline. Deťom sa veľmi páčilo. Slniečko stále krásne svietilo. Ešte som povedala, že sa môžme prejsť po dedine, že mám veľmi pekné spomienky na ňu (keď som chodila už teraz s mojím manželom, Sliače sa stali naším hlavným cyklistickým miestom - preto na to veľmi rada spomínam ). 

Pri návrate domov, ešte stále v dedine, mi zavolal manžel, kde sa nachádzame, že ide veľká búrka. S úsmevom na tvári, teda, priam s presvedčením som mu povedala, že sa už vraciame domov a že to stihneme. On mi odpovedal, že už u nás je búrka, a riadna, že to neminieme. "Neboj sa, veď to máme za chvíľku , uvidíš, že to stihneme!" - odpovedala som veriac sama sebe :-D. 

Prešlo asi 5 minút, keď sme začali stúpať do toho veľmi strmého kopca - sliačania vedia, o čom hovorím :-), keď sa zrazu zvrtol veľmi silný vietor. Stále sme bicyklovali smerom nahor, koľko nám sily stačili. Bola to taká prašná cesta cez obrovskú lúku. No keď som zdvihla hlavu hore do neba, nebolo mi veru všetko jedno. Myslela som, že keď natiahnem ruku nahor, budem schopná sa dotknúť tých veľkých čiernych hustých mrakov. Boli tak nízko a také husté, že nebolo vidieť ani jeden jediný biely obláčik, či náznak neba. Zrazu sa prachu z tej cestičky spravilo také - naozaj - mini tornádo . To naozaj bol taký malý lievik urobený z toho prachu, ako začalo fúkať, pršať, hrmieť.....blískať.... V zúfalstve , či sa otočiť smerom do dediny, či pokračovať ďalej, s veľkým strachom o deti som zavolala môjmu manželovi. Nedvíhal! Potom som skúsila môjmu ockovi, nech príde po nás, ak má vlečku na auto. No nemal doma auto! 

Zišli sme s bicyklov a tlačili ich smerom nahor. Bolo to veľmi ťažké, pretože vietor nám v tom bránil. Tlačili sme  proti vetru, proti dažďu...deti boli malé - dolný stupeň ZŠ. Už, už som pomýšľala na to, že bicykle hodíme od seba a niekde uprostred lúky si kľuknem a objímem ich a prečkáme, kým to všetko prejde. Očnú špirálu som mala takú roztečenú, že som vyzerala ako klaun. Pršalo a pršalo . Dážď a vietor nebrali ohľad na nás.  Nik a nič sa nás nespýtal, či ešte vládzeme a či sa nebojíme...

Deti začínali plakať, veľmi sa báli. No svoj strach nedokážem opísať. Myslela som si, že je to naozaj náš posledný deň. Ten strach bol naozaj veľký. 

V tom mi zazovnil telefón. Deti so strachom v očiach sa ma spýtali, či musím mať v tejto búrke zapnutý telefón, že ma to môže zabiť, že si ešte veselo počúvam pesničky :-D . No oni nevedeli, že to volá ich ocko :-) . Keď som zdvihla telefón, nič som nepočula, vietor bol tak silný, až to hučalo. Akosi som sa s mojím drahým dohovorila, že ak sa mu dá nech príde s vlečkou, že zobere bicykle a deti do auta. 

Mala som nádherný pocit, keď som ho počula. No keď zložil, opäť som ostala v tom sama. S veľkým strachom, ale ukazujúc deťom odvahu, že sa nebojím, (pritom fakt polepená ) povedala som im, že tam hore je kaplnka s Pannou Máriou. Pôjdeme ku Nej, Ona nás ochráni a nič sa nám nestane. Ani som to nedopovedala, a deti tak nabrali silu, tak začali tlačiť bicykle, ako keby im samí anjeli pomáhali. Naozaj som mala čo robiť, aby som stíhala za nimi. 

Konečne sme vyšli hore a skryli sa pod stromy ku kaplnke. Bola som taká šťastná, že sme z búrky von, i keď stále zúrila okolo nás. Nevadilo mi, že kaplnka je pod pár stromami. Verila som, že keď sa aj nachádzame na priestrannej lúke, kde nie je nič, len zo pár stromov a kaplnka s Pannou, vedela som, že sme zachránení. 

Deti sa začali modliť, spolu sme prosili Pannu Máriu, nech spraví zázrak, nech utíši búrku, aspoň na tú chvíľu, čo zídeme domov. Panna Mária bola uložená pekne vo výklenku - chránená mriežkou - cez ktorú deti vložili dnu ruky, aby sa jej mohli dotknúť a prosili ju.  Tá ich detská prosba musela presvedčiť Pannu Máriu, aby nám prišla na pomoc....tá ich detská dôvera v pomoc ma naozaj prekvapovala...tá ich modlitba ma dojímala...

Poviem vám, keď vidíte tú dôveru tých deti, bolo to veľmi dojímavé. Už mi bolo jedno, či mám špirálu po lícach potečenú, alebo nie. Nevadili mi slzy, ktoré sa mi kotúľali od šťastia, akú dôveru majú deti voči Mamke. Sľúbili jej, že sa pomodlia celý ruženec, len nech prestane búrka. Deti stáli predo mnou - chránila som ich od zadu, akoby od vetra, búrky a svojou materinskou láskou som im dávala pocit, že sú v bezpečí. Zrazu som mala pocit, že za mnou stojí Panna Mária, má rozprestretý svoj plášť a nežne sa usmieva. Ochraňovala nás všetkých. Verím, že to nebolo len zdanie. Verím, že nás naozaj chránila. Ďakujem Mamka aj za toto svedectvo. Za jedno s mnohých. 

Zrazu sa začala búrka utišovať, a prestalo pršať. V tom prišiel manžel autom, že deti zobere. Tí sa tak báli, plakali, že už nechcú ísť bicyklom domov. Prehovorila som ich,  - že  prestalo pršať, že Panna Mária ustála dážď - alebo to bol Pán Ježiš, ktorý vypočul jej prianie, a ocko pojde za nami. Ak sa budú báť, pôjdu k nemu do auta. 

Nasadli sme na bicykle a cestou nadol - čo bolo super - sme celí premočení rýchlo pedálovali. Keď sme už boli skoro doma, kývla som drahému, že nás môže predbehnúť, že to už zvládneme sami. Celú cestu som ďakovala Márii za Jej ochranu a pomoc. Deti sa tiež celú cestu modlili a prosili, nech nezačne pršať.

Keď sme vošli do dvora, stihli sme jednu "umočenú" fotku a vošli do domu. V tom sa spustil taký lejak, že som deti volala ku oknu a ukázala im, ako nám Panna Mária uvoľnila cestu na prechod domov. Znova som poďakovala za taký viditeľný zázrak.

Deťom som napustila teplú vodu do vane, okúpali sa a sami od seba prišli za mnou, že sa ideme pomodliť celý ruženček, ako sľúbili Panne Márii. Nezabudli, aj keď už boli v bezpečí. Tak sme sa spolu pomodlili a rozpovedali doma, čo sme prežili. 

Ten strach nepochopí nik, kto také niečo nezažil. Deti odvtedy nechcú na bicykle, ani keď svieti silné slniečko. Ten strach im ostal. Teraz sú už väčší, už to berú trošku inak - no na ten zážitok nikdy nezabudnú a ja s nimi. 

Ďakujeme Panne Márii, našej starostlivej Mamke za jej úžasnú pomoc. Panna Mária, ďakujeme za Tvoju ochranu, za Tvoju lásku...za Teba samotnú, že si. Chvála Ti , Pane, za tak úžasnú Mamku, ktorú si nám dal. 

A na záver ešte dodám, v ten deň búrky odtrhlo v Ružomberku strechu na jednej škole. Takže asi len toľko, aká búrka to bola. Ešteže tá strecha neletela ponad kopce - asi by som to už vzdala dole pod kopcom.... keď už strecha nevydržala  - ako by sme to mohli dať my - malí panáčikovia?

Ale? Boh chcel ukázať, akú moc dáva Máriinmu príhovormu, Jej pomoci...

Toto bol jeden deň.

Na druhý deň sme naplánovali výlet do Tatier - na Hrebienok na kolobežky. Znova, krásny slnečný deň. Už viete čo bude nasledovať, že? :-D

Vyšli sme "Zubačkou" hore na Hrebienok. Poobzerali sme krásu prírody a postavili sa do radu na kolobežky. Ešte sme rozmýšlali, ako pôjdeme, či tandemovými kolobežkami, či každému zvlášť.  Nakoniec nám poradil ten pán, čo to obsluhoval, že dá každému zvlášť kolobežku. 

Chvíľku na to mu volali z dola, že začalo pršať, aby kolobežky nedával nikomu, kvôli bezpečnosti. Pozrel na nás a oznámil nám novinu. Rozhodli sme sa, že nepôjdeme. No akosi nás to ťahalo, a tak sme nakoniec šli. Dal nám výstroj, kolobežky a vydali sme sa na cestu. Dole to vyzeralo, akoby tam niekto vylial mlieko. Bolo to naozaj veľmi biele. Teda, ten dážd si z nás robil tie dni srandu. Keď sme šli cestou dole pomedzi búrkou polámané stromy, zrazu sme vošli do dažďovej nádielky. Tak sa lialo z neba, až sme mali problém brzdiť. Naozaj to bolo veľmi nebezpečné. A znova - modlitby......celú cestu som utešovala deti, že to je v pohode, že nech sa neboja....nech sa len modlia, aby sme šťastlivo došli do cieľa.

Chúďatká, tie vyplašené tváričky - ešte sa nestihli zotaviť s búrky na kopci (však bolo len deň po)  a už som ich vystavila do druhej, akoby mali prechádzať nejakými testami "zdatnosti" . 

Brzdiť sme museli naozaj veľmi opatrne, lebo pri každom zabrzdení nám stáčalo zadné koliesko do šikma, akoby na pád. Cesta bola zlá. 

No keď sme došli do cieľa, deti mi hneď povedali, ako sa znova modlili ku Panne Márii. 

Bola som rada, no nielen preto, že sme zas prežili búrku - dážď, ale preto, že mi Pán dáva silu vychovávať deti  v zbožnosti, že vedia, kam sa utiekať v nebezpečenstve. Aj keď sú malí, už vedeli, že Mária je stále s nimi, že ich ochráni. 

To im ostalo do dnes, keď majú s niečím problém, vedia na KOHO sa obrátiť, či už Boh, Duch Svätý, Ježiš, či Mária...príp. Anjeli strážny :-)

Chvála Ti, Pane, za Tvoju vieru, ktorú do nás vkladáš a tým pádom aj do naších detí. 

Ďakujem Bohu za túto skúsenosť, pretože máme krásne svedectvo do života. A je ich určite viac, omnoho viac, len človek aj pozabudne, príp. si to ani nepovšimne, ako hocikedy koná Pán. Niekedy to bereme ako samozrejmosť. Niekto si povie, že to jeho myslenie - pozitívne myslenie - zmenilo chod situácii. No u mňa pojem "myslenie" znamená Boh. :-)  

Mám chuť napísať, ak sa ti páči toto svedectvo, daj like :-D Smejem sa, pretože to tak beží na fb....ale je to milé, keď niekto píše o Ježišovi a napíše tam: AK VERíš, žE TI JEžIš POMáHA, DAJ LIKE. Je úžasné sa pozerať na počet tých lajkov, ako neustále stúpajú a komenty typu AMEN. Nech Pán požehná každého, kto verejne vyzná Boha, pretože sa nájde aj veľa "bojkov" . Ale keď si bojko - čo tým získaš? Nič.... neboj sa a smelo hlásaj svedectvá a ži život vierou - nech ľudia vidia, ako v tebe pôsobí Ježišova láska...ukáž sa svetu - svet potrebuje takých, ako si ty...presne práve teba. Nehanbi sa vyjadriť aj pred neveriacim, že TY VERíš ....AKO V BOHA, TAK AJ V MáRIU. :-) 

Nech Vás Pán požehná silou svedčiť a nech od vás odníme strach o tom hovoriť.  Ako sa vy nebudete hanbiť za Neho, tak potom sa ani On nebude hanbiť za vás... keď sa raz stretnete :-)

Požehnaný deň vám prajem - s pozdravom Ivka :-)