Po prečítaní posledného napísaného článku mi kamarátka Lenka (pozdravujem Lenočka :-) ) napísala, prečo nepíšem aj niečo iné, ako Boh vo mne pôsobí. Nechcela som, odmietla z dôvodu, že to by bola asi pýcha, aby som písala , ako Boh pôsobí cezo mňa na druhých. A tu ma napadlo, že to "iné" čo mal asi Boh na mysli bolo napísať svoje svedectvo obrátenia. Ďakujem Lenka :-)
Písal sa rok 2002. Čakala som tretie dieťa. Už vtedy sa Boh prvýkrát snažil vstúpiť do môjho srdca. Ešte počas tehotenstva som bola na duchovnej obnove, a po narodení som v nej pokračovala. Deti boli už väčšie, keď to stále trvalo. Cítila som sa šťastná. A nielen ja - ale celá rodina. Bolo to vidieť. Boh mal miesto v našej rodine. Všetci sme sa spoločne modlievali. Bola som naplnená Duchom Svätým. Bolo mi ľahké všetku tú radosť, svätosť a pokoj prenášať do svojej rodiny. A nielen tam. Všade samé modlitby, spev, a všetko s tým spojené :-) Veď to poznáte, keď sa vás Boh dotýka, čo všetko ste schopní bez zábran robiť :-) .
No nič netrvá večne, však? A tak, ani tá moja dobrota, láska, pokora, trpezlivosť, tichosť mi nezostali dlho. Ten zlý sa postaral, aby ma dostal na svoju stranu. Nepáčilo sa mu, že ideme po božej ceste. A ja som sa nedokázala brániť. Bolo to silné....viac než silné. Prišli skúšky, nervozita, nepokoje, hádky....plač....Ako som stiahla manžela so sebou ku Bohu, tak som ho stiahla na cestu do pekla. Už teraz viem, že všetko v rodine môže zmeniť jedine žena.
A takto sme si žili pár rokov... resp. až do roku 2012. Fúúú, pekne dlhá doba na robenie zla. Až sa hanbím. Chvála ti Pane, že to skončilo. Chvála za všetko, aj za to, čím sme si prešli. Ja ti ďakujem za všetko, môj Pán.
V roku 2012 v auguste, keď mali deti prázdniny, som dala na pozvanie mojej tety Hanky (tiež pozdravujem) do Kežmarku na Vnútorné uzdravenie. Aleeee, šla som tam s tým, že mám v práci voľno, a dievkam a sebe spravím výlet. Teda, pre mňa a pre deti to bol v skutočnosti výlet. No pre Boha to bol DOTYK MôJHO SRDCA. Boh si povedal: "No poď moja, niečo pre teba mám:-) " No ja som však nič netušila. Veď kto by aj :-)
Prišiel deň "D". Sadli sme do auta a vyrazili. Cesta bola fajná, teta navrhla pomodliť sa sv. ruženec. Pomodlili sme sa, pokecali, zasmiali. V aute bola super nálada. Dali sme si načas, aby sme nemeškali a mali kde sedieť. Keď sme došli do Kežmarku, najedli sme sa - pri aute - sranda bola, na stojaka :-). Jesť pri otvorenom zadnom kufri :-D . Ale také jedenie je super, poznáte, nie? :-D Teta nabalila ako pre celý regiment - celá teta - starostlivá, zlatá :-) Ďakujem ešte aj teraz. (Teta Hanka, dúfam, že ste si prečítali článok, ktorý som vám poslala a pripomenul vám krásne prežitý deň :-) )
No, po fajnom obede sme sa šli trošku prejsť po meste. Stretli sme aj svadobčanov. Obzreli sme pamiatky, kostoly... a šli do toho nášho, kde sme mali voľné miesta akurát pre nás. Najviac som sa tešila na Eliasa Vellu. Prvýkrát naživo :-)
Tá omša bola fakt uzdravujúca. Nádherná. Plakal celý kostol, od detí až po dospelého muža. Naozaj. Veľmi silné to bolo. Bolo vidieť, že naozaj tam má prácu sám Ježiš. Bolo úžasné počuť, ako pôsobil Boh cez Eliasa. Verím, že tam došlo k nejednému obráteniu (aj k môjmu, ale ja som to ešte nevedela - Boh šiel na mňa pomaly , je úžasný, ako koná - nenásilne, láskavo) a uzdraveniu. Ale čo bolo zaujímavé, bolo, že slzy v očiach pri uzdravovaní mali aj moje dve dcéry. Ja som minula celý balík papier. vreckoviek - ak nie aj dve...fakt tie slzy sa liali a liali a liali. Nešlo to zastaviť. Nechápala som. Syna 10r. som mala v tom čase na liečení (my na uzdravení - on na liečení ) v Tatrách. Prosila som za neho. Bolo mi ho ľúto, že je tam sám :-( . Navyše sa mu tam nepáčilo, mal tam byť 3 týždne. Ani som netušila, že moje modlitby Boh tak rýchlo vypočuje. Ale zrejme musel zasiahnuť hneď, pretože keď sme skončili, syn mi telefonoval, čo sa práve stalo...
Takže: bol ubytovaný medzi veľkými - staršími - chlapcami, ktorí mu robili zle. V čase keď som prosila za neho, ho chlapci bili v izbe, držali mu hlavu pod perinou a on chudák bol sám. Nemal pri sebe žiadneho kamoša, ktorý by mu pomohol. V tom prišli sestričky a zasiahli....(Chúďatko malé, ešte kúpil svojím sestrám darček - také malé praskacie guličky, ktoré sa hodia na zem a praskajú. No oni mu ich zobrali a všetky do jednej vypukali. Hádzali ich na stenu ponad neho nad posteľ. Bol veľmi nešťastný kvôli tým guličkám - že ich nemohol darovať ).
Keď sme spolu telefonovali, povedal nám čo sa stalo. Pýtala som sa na čas, kedy sa to všetko stalo. Zhodovalo sa to s časom omše. Potom som volala aj so sestričkami. Premiestnili ho na úplne super miesto, ku skvelým chlapcom, s ktorými si dobre rozumel. Mohol s nimi pozerať aj rozprávky na kamarátovom notebooku - tak si viete predstaviť tú detskú radosť. Takže hneď som pocítila Božiu starostlivosť. Modlila som sa za neho a Boh ma vypočul. Chvála ti, Ocko môj. Chvála za tak skorú pomoc, o ktorej som nevedela, že treba.
Toto všetko som telefonovala cestou domov. Ďakovali sme Pánovi za všetko. Pomodlili sme sa a domov sme prišli po tme.
Ďalšie dni prebiehali ako ostatné - bežné dni. Nič netušiac som nastúpila do práce. Pokračovala som vo svojom bežnom živote. Diskotéky, - na ktoré ma ešte vozieval môj manžel a on šiel domov ku deťom, "božekanie", ohováranie... klebetenie...hádky,... no samé hriechy... veď čo budem písať....vieme predsa, aký život si tu žijeme. To, že som bola na "nejakej uzdravujúcej omši" nič nezmenilo. V tom som žila ja, Boh vedel o niečom inom. Len ticho a trpezlivo so mnou pracoval ďalej. Úžasný Boh :-) .
Nemala som v obľube chodiť po diskotékach, až kým som sa nezamestnala. A tu jedna zábava za druhou.... až do tej chvíle, keď som pocítila vnútorný hlas, ako mi hovorí : "Nie si tu preto, aby si sa ty dala na cestu druhých. Ty si tu preto, aby oni šli tvojou cestou" . Ahaaaaaa...a sme doma...až vtedy sa ma veľmi silno dotkli slová, ktoré som cítila vo svojom vnútri. Takže jaaaa....ja mám zo sebou ťahať druhých, ahaaa...doplo mi.... :-)
No a prišla "diskotéková sobota" a zrazu otázka: "Ideš s nami večer, hej ? " fúúúú a čo teraz povedať? Nuž...stále slabá, (aj som sa hanbila povedať, že nie) odpovedala som kladne. "Hej, pôjdem"....baby, alkohol, cigaretka, kde tu flirt...zábava a bolo nám fajn.
Takto sa to opakovalo až dovtedy, kým som začala pociťovať silnejšie prítomnosť Ježiša, Ducha Svätého. Ešte som bola s nimi asi zo dvakrát (ale už som sa tam nudila, nepomohol ani pohár alkoholu navyše, ani potiahnutie z cigarety - pričom som v živote nefajčila - ale že to dodá energiu - tak som skúšala , - stále som mala pre očami Ježiša - oni to doteraz nevedia :-D - už budú, ak si toto prečítajú :-).
Nuž a potom po ďaľšej otázke, či ideme do baru, som kamoške vysvetlila (s malou dušičkou, ako to prijme, či ma vysmeje alebo bude na mňa divne hľadieť), prečo ma to tam už neťahá, prečo tam už nechcem ísť. Bola som konečne rada, že som jej to mohla povedať a nemusela sa viac pretvarovať, že som šťastná, keď idem s nimi von. Chvála Pánu Bohu, zobrala to v pohode, nevysmiala som, dokonca to vyzeralo, že ma pochopila. Zlatá no. :-)
Tak a teraz to prišlo. Samozrejme, ako som písala už v jednom v mojom článku, aj ja mám facebook. Ja som bola tak zamilovaná do Ježiša, že som to musela všade písať. Všetko čo som o ňom čítala, vedela, písala som na svoju stránku. Až prehnane, ale s radosťou. Ale povedzte mi, keď je niekto zamilovaný, či to tam nevyjadruje? Alebo keď má niekto ťažké dni, nedá to na nástenku, aby ho ľudia utešovali? Alebo keď niekto niečo zažil, silnejšie, nenapíše to tam? Áno, napíše, ale každý to bere v pohode. (Hriešnosť sa vždy väčšinou prijala skôr, ako viera a kresťanstvo, vtedy som mala pocit, že hriešnikov je viac než dosť :-D ). Až kým nezačnete doslova "spamovať" facebook Ježišom. Každý komentár - Ježiš alebo Mária, v každej vete - Ježiš alebo Mária, každý vložený obrázok - Ježiš alebo Mária...všade...
A čo sa stalo? .... ľudia to nevydržali !!! Čo ľudia, PRIATELIA ! Začali mi tam písať, čo sa mi stalo....písali mi osobné správy, či som v pohode, ba dokonca, a teraz sa podržte... či som v sekte :-D chápete to? Prejavujete radosť, ste šťastní a ľudia si myslia, že ste sa zbláznili, že vám preskočilo. Hej, a ešte napr. aj môjho manžela zastavila jedna osoba, ktorá sa s ním moc nepozná, ale pozná mňa a jeho sa pýtala, čo mi je...on nechápal...lebo vedel, že som v PORIADKU :-D . No teraz sa z toho smejem. Ale poviem vám. Čo som ja zažívala v tých časoch. Všetko pre slávu Pána...aj debila som dokázala zo seba robiť. Ako sa povie : Pre Ježiša aj bláznom byť. No a ja takým bláznom pre ostatných som bola....pre ostatných - kamarátov, priateľov...A môj manžel stál vždy pri mne...Ďakujem Bohu aj za to...
Ten nátlak toho písania bol taký veľký, až som sa nezdržala sĺz, plakávala som, len čo som otvorila fb. Dokonca, jeden kamoš, mi tam napísal, že si mám takéto písanie nechať pre seba a nie to dávať na fb. Fúúú, tak toto som od neho nečakala...som mu aj odpísala, - snáď nikoho neurazím - že keď má niekto chuť na sex a napíše to tam, tak to je v pohode? Alebo keď niekto napíše ako sa opil, a ako teraz vracia (prepáčte), tak to tiež je v pohode? Ja tu napíšem niečo pekné o Ježišovi a už to niekomu vadí? Ale bola som zaskočená, že práve "on - veľmi dobrý kamoš" mi napísal toto. Ale brala som to, aj od veľmi blízkeho človeka, pretože diabol si poslúži kadekým, len aby nám uškodil. A na kamoša sa nehnevám. Doteraz sa spolu bavíme akoby nič. Veď to aj bolo nič...diabol sa ma snažil zastaviť z každej strany, a zastrašoval ma od kadekoho.
Deti sa nemohli na mňa pozerať. Keď ma videli, ako plačem, ako sa trápim, stále mi hovorili, aby som s tým prestala. Že si mám urobiť svoju stránku o Bohu a tam písať. Moju odpoveď zakaždým čo to povedali už poznali naspamäť : "Ja nechcem písať o Bohu tam, kde ho ľudia poznajú, a kde mi budú dávať za pravdu. Chcem o Ňom písať tu medzi mojimi priateľmi, tam nie sú všetci takí "Kristoznalci". (Ale poviem vám, mala som trošku aj ostych písať o Ježišovi tak verejne, zvlášť, keď som si prelistovala, koho všetko mám v priateľoch - trápne, no ... ja viem, hanbím sa teraz )
Dokonca som volala jednej známej (tiež kráča za Ježišom :-)) , s plačom, čo mám robiť, či mám prestať. Všetko som jej opísala, v akej situácii sa nachádzam. Ona mi povedala, aby som robila ako cítim a nemám sa dať zastrašiť ľudmi. Ak chcem, mám písať ďalej. Za čo jej ďakujem. Ľudia si museli zvyknúť, buď si to prečítali, alebo preskočili článok :D . Ale aby som nepísala len o tej horšej stránke, nechcem vynechať aj ľudí, ktorí ma povzbudzovali v písaní, že si to radi čítajú, že im to moc dáva. Tieto správy ma poháňali ďalej. Toto som zistila až neskôr - Boh poslal ľudí, aby mi písali. Nechcel, aby som s tým prestala. Potreboval ma, (a to nehovorím pyšne, ale s veľkou pokorou) chcel sa dotýkať ľudí. Ďakujem Bože Ocko :-) .
No, ale to nebolo všetko...pomaly, ale isto som začala prichádzať o priateľov. A to bola ďaľší úder pod pás. Zas uvažovanie, či je to dobré, keď sa ľudia odo mňa odvracajú. Bála som sa, že robím niečo zlé. Postupom času, som začala mať pocit, že tí, čo sa odo mňa odvrátili, nie sú moji skutoční priatelia. Bola som im dobrá asi len pre niečo. Ale dobre, berem aj to. A ako ma Ježiš v mojom kríži potešil? Dával mi do cesty nových ľudí :-) . Takých, ktorí aj oni šli za Ním. Ja som spoznala úplne nových úžasných ľudí. Začala som sa s nimi stretávať na rôznych obnovách, stretnutiach, ... začali sme sa navštevovať doma. A čo bolo najkrajšie, mali sme spoločnú reč - tému - Ježiš :-) . Ó, vrelá vďaka, Bože Ocko...Ty si ma vyslobodil s pút diabla, pritiahol si si ma k sebe a ja som Ti nesmierne vďačná a som šťastná. Život s Ním je úžasný, jednoduchý, ľahký - aj napriek krížom, ťažkostiam, trápeniam....všetko s Tebou a pre Teba, Ježiš môj.
A to som nevedela, že Ježiš mi časom dá dar písania na tomto blogu...To z jeho milosti môžem tu písať, Z jeho milosti ma uzdravil na duchu a dal mi dar - neskutočný dar - vieru v Jeho prítomnosť. Pre mňa je to úžasný dar. Pretože cítim každú chvíľku Jeho prítomnosť, či už sa mám dobre, alebo horšie - lebo aj také dni máme :-) . Ale všetko teraz prežívam s Ním. Nie som sama, aj keby ma opustili všetci priatelia.
A verím, že tým, že som písala na fb o Ňom, dotkol sa mnohých sŕdc. Aj keď ja som o ničom netušila a nevedela :-) . Verte mi, Boh sa dotýka každého...ale zistíme to až časom, keď sa pozrieme naspäť do minulosti - akí sme boli, akí sme dnes :-) Mňa sa dotkol a nie raz.
Nech je Boh stále vo vašich srdciach,nech vás napĺňa Svojou láskou a nech vás skrze našu láskavú Mamičku Pannu Máriu napĺňa milosťami. Nech ste šťastní aj napriek chorobám, skúškam, trápeniam...nech Ho vždy pociťujete vo svojich srdciach.
Nech Pokoj Boha ostáva vo vás a cez vás nech pôsobí na druhých. :-)
Ďakujem za prečítanie :-) Ivka
