Áno, aj toto sa mi stáva. Občas sa snažím ktoriť divú zver či domestifikovať beštie. Celkom pravidelne, každú stredu. Nie je to nejaký extravagantný koníček, je to moja povinnosť.
Oficiálne sa to volá katechéza. Aká je skutočnosť, som už naznačil. O tom, že Albánsko je krajina extrémov, som už tiež kdesi písal.
Ak vravím, že učenie náboženstva je v jednej z mojich 20 dedín krotením divej zveri, tak je to po viac, ako ročnej skúsenosti.
Vyzerá to asi takto: decká v škole nemajú absolútne žiadnu disciplínu (ale to je problém školy, ktorý teraz neriešim). Do takej miery, že si dovolia učiteľke odtiahnuť stoličku, keď si ide sadnúť. Nuž, priznám sa, tiež mám zo školy kadečo na rováši. Aj riaditeľské pokarhanie som na gympli dostal. Takže ich tak trochu chápem a veru som musel bojovať, aby som ostal vážny, keď mi to s mladíckym zápalom rozprávali.
Kostol však nie je škola. Vedia, že sem chodia lebo chcú, nie preto, že musia. Dôvody, prečo práve tu učíme náboženstvo v kostole a nie v škole zasluhujú blog a parte. Dve sestričky učia v sakristiách, jedna vo svätyni a ja pri dverách kostola. 7 - 8 - 9. To nie je pomer odohratých zápasov, ale triedy. spolu okolo 20 zbojníkov; alebo ak chcete - zverov. Záleží, koľkí prídu. Obvykle bojujem o každé slovo a občas zvýšim hlas (nekričím). Obsedieť 30 sekúnd bez šťuchania do suseda a rozprávania sa pri tom s tým, čo sedí na opačnom konci je nemožné. Pred pár týždňami som ich poslal domov bez náboženstva. Boli neutíšiteľní.
Poslednú stredu pohár pretiekol. Jedna siedmačka mala žuvažku. Poslal som ju von, nech ju vypľuje a vráti sa. Kým stihla prejsť tie 3 metre, čo ju delili od dverí, jeden chalan sa rozhodol robiť poriadky aj za mňa a začal ju biť. Nestihol som zareagovať. Vyšla z kostola, vypľula žuvačku, vrátila sa, zobrala si veci a so slzami v očiach odišla.
Vyletel som za ňou, pokúsil som sa ju presvedčiť, aby sa vrátila. Sotva, aj to ťažko. Nepodarilo sa. Odišla s plačom domov.
Ako som sa vrátil dnu, mládež stŕpla už pri mojom pohľade. Zoziapal som ich (najmä chalanov a zvlášť onoho poriadkumilovného hrdinu) až sa kostolné múry triasli. Jedna zo sestričiek mi povedala, že za tie roky, čo spolupracujeme, ma ešte tak revať nepočula. Na druhej strane mi všetky boli vďačné. Vraj mali tiež trošku problém s disciplínou, ale ako som zreval, ostalo ticho.
Včera som sa za tie zvery zvlášť modlil. Ako Mojžiš: "Pane, či som ja splodil celý tento ľud? Či som ho ja nosil vo svojom lone?" A potom, ako sa spieva v jednom hite "sucho v útach, mokro v očiach" aj takto: neviem, čo s nimi. Pane, dotkni sa ich. Vymysli niečo... Ani neviem ako, prešiel som k Pánovej veľkňazskej modlitbe: "Tvoji boli a dal si ich mne... prosím... aby si ich ochránil pred Zlým."