Včera v noci mi prišiel email. Od môjho známeho. Kňaza, pôsobiaceho v zahraničí. S jedným jednoduchým oznamom: „Zaľúbil som sa...“ Áno, čítate dobre. A možno skôr, ako by ste pokračovali v čítaní, tak ste ho už stihli odsúdiť. Pomyslieť si: „Do kelu, ďalší, ktorý zlyhal. A ešte je tu niekto, kto o ňom bude aj písať...“ Nuž moji milí, skôr, než začneme niekoho odsudzovať, skúsme prejsť v jeho topánkach zopár kilometrov, pretože nie každé „zaľúbenie“ je „škodlivými zaľúbením“ a nie každé „zlyhanie“ je „zlyhaním vedúcim k záhube...“ Ako to myslím....? Nuž vráťme sa spolu k emailu....

Môj známy, nazvime ho Fero, už druhú noc nemôže spať. Stále myslí na svoju lásku a premýšľa, prečo sa mu práve ona „nasáčkovala“ do života a prečo z neho nechce a nechce odísť.... 

A keďže je pre „chlapa“ ťažko ostať so svojimi emóciami, rozhodol sa, že mi o nej napíše.... a ku všetkému sa prizná. Otvorene. Jednoducho to nezvládol.

 Bolo to v piatok, keď mu zavolali, aby sa ponáhľal do nemocnice. Niekto ho potrebuje. Nenamieril si to však ani na geriatriu, ani na interné, ale rovno na novorodenecké oddelenie. Tam kde sa začal pre  „ľudí viditeľný príbeh“ každého z nás.

 „Pán farár, prosím vás, ponáhľajte sa, potrebujeme pokrstiť dieťa,“ lietalo mu v hlave, keď nastúpil do výťahu. Ešte niekoľko krokov a je tam. 

Nie na izbe, nie pri inkubátore, ale priamo na pôrodnej sále.

Pozrel sa pred seba a videl otca, ktorý stojí pri   ešte stále „otvorenej manželke“ a svojej 5 mesačnej dcére....  

Päť mesiacov, presne toľko toto dievčatko žilo v maminom lone a niekoľko minút života mu ostávalo aj na tomto svete.

„Prosím vás, pokrstite ho,“ šepkal s bolesťou i a plačom otec.

 A farár Fero? Len čo zbadal toto malé bezbranné „stvorenie“, ktorého hlavička bola menšia ako ľudská päsť, sa vo vnútri začal chvieť. Okamžite sa do neho zaľúbil. Videl život. Dieťa. Nádherné. Krehké. Jemné.... a podobajúce sa každému z nás.

 S plačom nad ňou vyriekol slová večného života: „Alžbetka, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého. Amen.“ Udelil jej aj sviatosť birmovania a pomazanie chorých. 

 A potom? Potom si ju Pán vzal do neba...

Asi by som mala zmĺknuť v písaní... No tu sa tento príbeh nekončí.... Ferov email pokračuje

„Som katolícky kňaz,“ píše Fero a dodáva, „a som zaľúbený. Od piatku  je všetko v mojom živote iné. A ja stále myslím na Alžbetku. Vieš, ak by neexistoval život po živote a všetko by sa končilo smrťou, neviem si predstaviť, ako by jej rodiča /a aj ja/ uniesli túto bolesť. Veď ak by smrť bola koncom, bola by to priama linka do blázninca....

Ani neviem, prečo ti to všetko píšem.... Snáď preto, že som prišiel na to, ako málo si vážime možnosť, že vôbec môžeme žiť.

Alžbetka túto výsadu nemá. A je mi smutno, hoci viem, že je na lepšom mieste a že Boh má s ňou svoje plány a má pre ňu lepšie podmienky...

Som kňaz a často o tom hovorím ľuďom, ale teraz je to iné. Ťažko sa to prežíva. O to viac, ak sa tvojho srdca dotkne čistá nevinnosť. A Alžbetka tou nevinnosťou bola. Pokrstená a zbavená všetkého bez akého koľvek tieňa na srdiečku, ktoré bolo veľké asi ako môj necht. V stredu ju budem pochovávať a sám netuším ako to zvládnem. Myslí si o tom čo chceš...“

Nuž myslím si....

Milý farár Fero, želám ti, aby si sa zaľúbil ešte tisíc krát do nevinností, ktoré nám dáva Boh, a ďakujem ti že si sa podelil so svojim statusom "zaľúbenia sa" a že i ja som sa cez tvoj email mohla na chvíľku stretnúť s Alžbetkou a zamyslieť sa nad svojim životom...

 Myslím si, že máš malého anjela, ktorému si daroval „najväčší poklad“, aký môže človek dostať na zemi, a ten má o to väčšiu cenu, že tu žije iba niekoľko minút. Tým, že si sa stal kňazom, si svojej malej láske, mohol otvoriť nebo....

 A myslím si, že od piatku už pre teba nebude existovať ani jeden deň taký istý, ako bol pred tým, pretože si dostal dar: „v záblesku si uvidel krehkosť, jemnosť a hodnotu života...“ Stal si sa autentickým svedkom tajomstva, ktoré Boh uzatvoril s človekom, keď ho stvoril....

 Verím, že ak stretneš ľudí, čo budú premýšľať o interrupcii, tvoje slová, ktoré im budeš adresovať, budú výkrikom tvojho srdca a prinesú úrodu....

 Veď bude s tebou tvoj Anjel Alžbetka.... a ona veľmi chcela žiť.....

 A ešte niečo. Milý farár Fero, či ako sa voláš, vôbec nie som pohoršená nad tým, že si sa zaľúbil. Naopak. Mám z toho radosť.... 

A modlím sa, aby sa mnohí z nás, znova zaľúbili do „života“ a aby vnímali v ňom to, čo nosila v sebe Alžbetka.

PS: Uverejňujem tento príbeh so súhlasom autora emailu. Prosí o modlitby za Alžbetkinych rodičov.... Tak sa prosím pridajme