V posledných dňoch sa z médii ozývajú výroky typu: „Je možný blížiaci sa ostrý vojenský konflikt...“
Staré mamy akosi viac berú do rúk ružence a prihovárajú sa, aby nebola vojna:
„Joj, Božíčku, len nech je na zemi pokoj...“
Spomínajú si na dni vojny a biedy, ktoré zažili, keď boli ešte deti.
Živo vidia to, čo sa ich deti, či vnuci so smiechom
a s patričnou dávkou arogancie, či nezáujmu,
učia na hodinách dejepisu...
A čo robíme my?
Ešte stále si veľa z nás myslí,
.... že vojna je iba o rinčaní zbraní a preliatej krvi...
... že sa toto slovo týka Ukrajiny či Palestíny.... alebo nejakej ďalekej Afriky...
Lenže nie je to celkom tak...
VOJNA SA ZAČALA
už dávno.
Nie v Afrike, ani v Palestíne, ani na Ukrajine...
ale
V NÁS...
Zabíjame a vraždíme,
hoci sme zabudli na to, že sme vlastníkmi „zbraní.“
Nechceme si priznať že ich máme,
že ich používame,
pretože navonok nosíme oblek pokoja a „ego dôstojnosti.“
Napriek tomu,
mierime na druhých,
slovom,
myšlienkou,
skutkom,
či zanedbanou pomocou...
A vieme vystreliť presne,
nevnímajúc tých, ktorí sa krčia od bolesti pod našou
priamo zamierenou strelou.
Sme Generáli VLASTNEJ PRAVDY,
ktorí vidia iba to čo chcú
a robia, čo sa im páči...
čo ich nič nestojí ....
(a čo nič nestojí – za nič nestojí!)
Len niekoľko príkladov...
Sme na púti...
Snažím sa sústrediť na modlitbu ruženca, ale akosi sa mi nedarí...
Niekoľko ženičiek v dôchodkovom či preddôchodkovom veku, postáva za mnou.
„Vystrieľať ich je málo,“ hromží prvá.
„Aj Fica, aj Mečiara... aj všetkých čo si nahrabali,“ pritakáva druhá.
„Ani za komunizmu tak zle človeku nebolo, ako je teraz,“ vzdychá tretia.
„Kým tých lajdákov nepozabíjajú, nebude lepšie. To mi verte,“ zakončí znalecky štvrtá....
Potom prišli na rad ich deti.... pokojne preklínajú zaťov i nevesty a nezadnú na nevychovaných vnukov, ktorí majú všetko, len peniaze nie...
Kto vie, či je v ich dušiach mier alebo vojna?
Tetušky konečne stíchli...
Začala omša....
Znak pokoja....
modlitba otče náš... „odpusť nám ako i my odpúšťame...“
a potom prijímanie
ABSOLVOVALI VŠETKO!!!
VEĎ SÚ KRESŤANKY....
Alebo iné:
Inštruktor v autoškole priznáva: „Dnešní mladí sú iní. Keď poviem mladému chalanovi: „Daj dole nohu z plynu, prechádzame cez dedinu. Je tu päťdesiatka“ nechápajúc sa na mňa pozrie a zahlási vyhlási: „No a čo, aj sa to nedodržiava.“
Veď to, že nedodržiava....
Včera podvečer na rovnej ceste...
sa rozhodol istý mladík v „nadupanom aute“ obiehať....
Nie je na tom nič zlé, keby...
... v protismere nešlo auto....
Výsledok?
Mladík obiehajúci z „roztopaše“ vyviazol s ľahkými zraneniami.
Ten „oproti“ tiež mladý človek – sa na nás pozerá z večnosti...
A jeho spolujazdec bojuje o život.
Na mieste kde sa to stalo,
na jeho večnú pamiatku stojí drevený kríž
a horí niekoľko sviečok...
Nuž, keby tí ľudia mali pokoj v srdci,
nemali by pred čím, či pred kým utekať....
Či je pravda, že v srdci nosíme vojnový chaos a zmätok?
Žijeme TU.
SME postavení do sveta.
Vo svojom srdci, už odvtedy,
čo Adam a Eva urobili uzol na Božom pláne,
vedieme vojnu.
(Pokoj ostal zamknutý za bránami raja)
Vojnu o to, čo je dobré a čo zlé....
Vojnu s túžbou, aby v nás zvíťazila ľudskosť...
a odišla od nás závisť, nenávisť, arogancia...
A namiesto toho, aby sme vo svojom srdci
rozpoznali priateľov a nepriateľov,
aby sme do veže duše postavili stráž,
ktorá bude bdieť nad „prichádzajúcimi do nás,“
hľadáme vinníka a ukazujeme prstom:
„To on je na vine!“
Pokoj a mier nepríde,
kým sa nezastavíme
a nepozrieme sa na situáciu takú aká je...
Kým
... si nepriznáme, že nie sme dokonalí (a chýba nám Božia milosť)
... že do nášho života, vstúpilo príliš veľa ľudí, ktorí nám ublížili....
... že sme ustráchaní a stiahli sme sa sami do seba... (proti iným bojujeme z úkrytu hanby, či namyslenosti)
... si nepriznáme, že nepoznáme svoju hodnotu...
... si neuvedomíme, že potrebujeme pravidlá a pomoc
... istú liečbu a lieky typu: „Neboj sa som s tebou. Je to ťažké, ale zajtra bude iný deň...“
...kým sa nespýtame: „Bože, čo mám v tejto situácii urobiť...?“
Iste nám Boh nepovie:
„Nadávaj na politiku, na deti, na vnúčatá.
Ľutuj sa ako ti je zle... aké je to ťažké...“
Povie niečo iné:
....Poď a rozprávaj sa so mnou, keď nevládzeš...
... Dám ti silu...
... Budem ťa viesť....
... Cez ťažkosti ktoré prežívaš, sformujem tvoje srdce,.... (MAJÚ ZMYSEL, aj keď ho nevidíme!!!)
Ak myslíš na Boha,
On príde.
Aj k apoštolom prišiel,
dokonca cez zatvorené dvere!!!
Prišiel a pozdravil:
„Pokoj vám!“
V tej chvíli im vzal z duše všetky pochybnosti, strach, bolesť...
Ježiš nás chce oslobodiť od vojen – tých svetových, i tých našich, ktoré sú v srdciach...
Keď sa narodil, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a pokoj ľuďom dobrej vôle...“
A to je to pravé orechové:
DOBRÁ VÔĽA ...
a ÚCTA VOČI BOHU
Boh už dal Mojžišovi Desatoro
a nemusíme vymýšľať žiadne iné pravidlá...
Ak ich budeme dodržiavať:
Pokoj príde...
A vystrieda vojnu
v našich srdciach...
A teraz?
Neostáva nám nič iné,
iba oň prosiť.
Prosiť, aby Boh vstúpil cez zatvorené dvere ľudských sŕdc
a aby jeho hlas prenikol naše hluché uši.
Čím viac ľudí, bude nosiť vo svojom srdci POKOJ, tým menej ľudí bude túžiť po VOJNE.
Praje „pokoj v srdci“ vám i sebe.
POKOJ VÁM...
