Sadám si na stoličku. Je na nej lístok: RESERVE a vedľa písmen sa vyníma v zapadajúcom slnku kríž.
Znova sa vraciam na Butkov...
na miesto, kde Boh dáva svoje dary.
Ak ich aj nezabalí do škatúľ, vloží ich do srdca...
Veriacim, či neveriacim...
Každému, kto mu to dovolí...
Tu na tomto mieste je ON...
"Problém" s ktorým si človek občas nevie dať rady.
Boh pribitý na kríži...
Pre niekoho rozprávka,
pre iného blázon, čo chcel byť slávny, ale nepodarilo sa mu to.
Kríž, ktorý poplietol mnohých...
akoby bol utkaný z drôtu...
A čo kríž znamená pre ďalších?
Nuž povýšme ho...
Môže to byť znamenie,
že každá bolesť a každý problém má zmysel.
Že v trápení nie sme sami,
že je tu NIEKTO - a ten niekto je tu aj vtedy,
ak o ňom budeme vyhlasovať, že NIE JE!!!
A ten NIEKTO sa nás dotýka a nedovolí,
aby si jeho milosrdenstvo prestalo hľadať cestu
do skamenených ľudských sŕdc.
Ten kríž je živým kľúčom,
otvárajúcim každodenný život človeka.
Koľko krát počujeme...:
.... začal som sa modliť, keď som počul, že mám rakovinu...
... začal som sa modliť pred štátnicami...
... a pred vyšetrením som pridal k modlitbám ešte jednu novénu...
Keď niečo tlačí a omína ako kameň v topánke, akosi aj Boh je nablízku.
Ale či len vtedy?
Božie diela sú
vykúpané v samote ľudského srdca,
sú ponorené do bolesti a zmätku,
sú pretkané na krosnách smútku a sĺz,
a dozrievajú v tôni kríža...
Veľká teológia?
Nie.
Iba ten, ktorého opustí alebo zradí člove,k o ktorom bol presvedčený,
že je jeho priateľ, si váži priateľstvo.
Iba ten, čo sa vylieči z rakoviny, si váži zdravie a ticho stojí pri trpiacich.
Iba hriešnik, čo si o sebe nemyslí viac ako Mária Magdaléna,
prijme odpustenie a vie ako veľmi miluje milosrdný Boh.
Dnes hlboko vstúpil na horu Butkov,
aby nám povedal, že:
...bolesť má miesto v našich dňoch.
... kríž nie je nástrojom beznádeje...
...kríž otvára pre nás nové cesty....
Cesty k láske,
k priateľstvu,
k znovuobjaveniu krehkosti...
.. k odpusteniu..
... k otvoreniu sa pre tých, čo sú sami...
Neseďme obrátení chrbtom.
Povýšme kríž....
Pozrime sa bolesti všedných dní do očí.
Neutekajme pred ňou.
Nechajme ju tiecť,
odhaľme plášť bezmocnosti.
Plášť, ktorý Boh vymení za milosrdnú lásku,
opakujúc:
"Aj keby boli tvoje hriechy červené ako šarlát,
zbelejú ako sneh."
Odložte strach.
Boh neprišiel súdiť,
ale zachrániť.
Darovať pokoj našim srdciam,
odvahu našim rukám, znova robiť dobro.
On chápe,
naše slabosti,
bezmocnosť
i smútok.
Pozná nás po mene
a napriek tomu,
zomiera za za mňa i za teba.
Nehybne,
nechajúc tiecť kvapky Krvi na túto zem.
Ani slová: "Ak si Boh zostúp z kríža,"
ho nepresvedčili, že má zísť.
Naopak.
Ostal...
Aby sa mohla v nás narodiť nová láska a nádej...
Povýšme kríž..
Ostaňme pod ním..
Boh má aj pre nás tabuľku s názvom RESERVE
Objímme bolesť,
problém
a prosme Boha bohatého na milosrdenstvo,
aby nám z toho, čo je ťažké,
o čo musíme zápasiť,
raz rozkvitol kvet,
nad ktorým žasnú aj malé deti.
To čo prežívaš,
to čo bolí,
má zmysel...
Možno ho nepoznáš.
Ale Boh vie...
A to stačí...
Objať svoje kamenné srdce
v kameňolome
a zabaliť ho do oblakov Božieho požehnania,
znamená,
dovoliť milosrdnému Bohu,
aby s teba vzal to, čo ti bráni,
ponoriť sa do rozhovoru s Pánom.
Posadiť sa na stoličku s malým lístočkom:
Reserve.
Poďte a pozrite, aké veľké veci vykonal, Boh
na hore Butkov.
Prichádzajú tam ľudia,
ponárajú sa do modlitby...
čerpajú z milosrdenstva,
ponoreného medzi skalami.
Aj dnes...
Povýšme kríž...
Pohliadnime na bolesť...
Boh sa nás dotkne.
Ako sa dotýkal tých, ktorí mu to dovolili.
