viem že si tu... No inak, ako včera. Život sa mení vo chvíli, keď má priniesť úrodu. Rovnako ako jar, leto, jeseň i zima.

Boh si nás každý deň berie do rúk,

aby nás premenil na takých, akých chce.

On robí všetko.

Aj to, čo nemáme vo svojej moci.

 

Dnes dopoludnia som sa dozvedela

že si už nebudeme písať cez sociálne siete.

Zmenila si pôsobisko.

Boh si ťa zavolal a povedal:

„Poď moja milovaná... Ty, ktorá si Ma hľadala. Je čas, aby som sa Ti dal nájsť.“

 

Možno som ti to mala dávno povedať...

No neurobila som to.

Preto to teraz píšem, takto „verejno – neverejne“,

v nádeji, že aj iní budú hrdí na to, že Ťa poznali.

 

Dami, alebo Jaruška,

ako ťa volali Tvoji najbližší...

ďakujem, že si mi dovolila byť súčasťou tvojho príbehu.

 

Verím, že nekončí.

Aj keď si dnes zatvorila naveky oči pre tento svet.

Aj keď si tu na zemi nechala milujúceho manžela Aleša a svojich dvoch drobcov.

 

Verím,

že si odišla , aby si ostala v srdciach.

Aby si nám do životov šepkala slová požehnania...

 

Verím,

že vidíš ďalej ako my,

ponorení do smútku a bolesti.

Vypros nám vieru, že aj tvoj odchod má zmysel...

Veď aj keby sme mali tisíc okuliarov,

nepochopíme tajomstvo Božej Prozreteľnej Lásky.

Ostáva nám len viera...

a spomienky.

 

Pamätám si ako sme sa prvý krát stretli.

Niekto volal na „Damiánu,“ tak sme sa otočili naraz...

Nechápajúc... a potom sa zabávajúc,

že máme rovnaké mená...

 

Nosila si habit. Áno bola si rehoľnou sestričkou

a tento čas ti Boh daroval,

aby si sa Ho naučila počúvať,

aby si Ho spoznala v blížnych i v Božom Slove

aby si bojovala o ľudskosť...a čistotu.

Aby sa Tvoje srdce otvorilo pre lásku k iným.

 

Jeho cesty sú zvláštne.

A nikdy nevieš, kedy povie: „Volám ťa inam.“

Dôležité je poslúchnuť a nenechať sa zlynčovať ľudskými rečami.

Kráčajúc v tme a dôverujúc, že On Ťa prevedie aj tmavou dolinou.

 

Pamätám si to.

Tvoje rozhodnutie odísť z kláštora nebolo nepremyslené.

Ani nevychádzalo z nejakých „rozmarov.“

Nasledovala si mnoho krát „skúmanú“ túžbu srdca

 

Napriek tomu, že si vedela, že Boh ťa volá,

bolo pre teba náročné nastúpiť na novú cestu.

Poslúchnuť ten tajomný hlas....

Dať život plný zmysel...

Vysvetľovať niektorým ľuďom, nevysvetliteľné....

 

Spolu sme sa modlili, aby si to dokázala.

Rozprávali, debatili...

a podporovali sme sa,

aj keď sa naše životné cesty „navonok“ rozchádzali.

 

Obe sme vedeli, že Boh sa zamiloval do nás,

ako do Božích detí

a túži, aby sme boli šťastné...

Nezáleží mu na tom, či nosíme habit, alebo nie,

ale na našom biednom srdci, ktoré sa ho pýta: „Pane čo mám robiť?“

 

Dokázala si to.

Po mnohých rozhovoroch s kňazmi si zmenila život.

Odišla si z kláštora a začala nanovo.

Milujúc Boha, Pannu Máriu, svätého Františka z Assisi a všetko čo má blízko ku „frantíkom.“

 

Keď sa situácia upokojila,

prosila si, aby sme sa modlili za tvojho manžela.

A Boh povedal: „Amen.“

Poslal Ti Aleša a s ním aj rodinku.

Odišla si do Čiech.

 

Vždy si bola na svojho muža hrdá.

Milovala si ho a bol pre Teba oporou.

A ty si bola jeho „Jarka, Jaruška.“

Obaja Ste kráčali cestou za Ježišom,

povzbudzovali ste sa a poviem ti,

boli ste príkladom aj pre iných...

 

A potom prišli deti....

Prosili sme Pána o dar počatia...

A ty?

Vyberala si im biblické mená:

Jakub a Noemi.

Túžila si, aby mali  mocných patrónov v nebi...,

netušiac, že od dnešného dňa ich budeš z večnosti chrániť aj Ty.

 

Venovala si sa im,

vychovávala si ich...

učila si ich ľúbiť Ježiša i Máriu...

 

Tvoj vzťah s Bohom sa nezmenil,

hoci si už dávno nebývala v kláštore.

Tvoje srdce všetko riešilo s nebom,

bola si ochotná načúvať Boží hlas,

a keď si mohla,

vždy sa našiel čas pre dobrý skutok...

 

Bola si šťastnou a požehnanou mamou...

Milujúcou a milovanou manželkou.

 

Boh vedel, že mu veríš a rozhodol sa, že ťa vyskúša.

Podobne ako Jóba.

Nedal ti však vredy, ale onkologickú diagnózu,

menom rakovina.

 

Prichádzali víťazstvá i prehry.

Dni nádeje a radosti,

ale aj beznádej, strach a bolesť.

 

„Musím žiť. Kvôli manželovi a deťom,“

opakovala si mi,

a sťažovala si sa, že Boh mlčí,

že Ho nepočuješ,

že sú dni keď si myslíš, že na teba zabudol...

 

A potom znova si písala o nádeji...

i o tom,

že bolesť premieňa a zjemňuje tvoje srdce.

 

Nevzdávala si sa.

Chystala si na skúšku z hry na klavír,

a dohodla si sa s profesorkou,

že ti ju uzná, ak jej pošleš video na ktorom hráš...

Chcela si žiť a trénovať...

Chcela si...

Túžila si...

iba po jednom...

Byť zdravá.

Zdravá na tele i na duši....

 

Na moje narodeniny si mi napísala

„Krásne narodeniny.

Všetko len to dobré, čo ťa posunie bližšie k Bohu a k blížnemu,

s láskou Jarka.“

 

Premýšľala som,

kam „tento čas“ posúva  Teba i mňa

Nič sme nemali  v rukách...

... ani  tvoje zdravie...

... ani rodinu....

... iba naše priateľstvo.

 

A niekedy aj tušenie, že Boh vie, čo robí...

No aj to sa z času na čas strácalo v hmle..

 

Nevediac o tom, že sa lúčime,

v deň, keď sme nechceli hovoriť o Tvojej chorobe,

a rozoberať niečo iné – nám pripadalo - ako mlátenie prázdnej slamy,

si mi poslala pieseň....

 

Pieseň, ktorá hovorila o Tebe všetko podstatné:

 

Ty si Pane, stále pri mne, ja ťa však necítim

Ty sa mi ukazuješ, ja ťa však nevidím.

Moje zatvrdlivé srdce nepustí ťa k sebe,

moje oči od mamony sú zaslepené.

 

Daj mi dole závoj z očí, by som ťa uvidel

a za tebou, ó môj Pane, vždy rád som šiel.

 

Jaruška, ten závoj je zložený....

Ty už vidíš.... a vieš, prečo boli karty tvojho života rozložené tak ako boli.

My by sme ich chceli zamiešať.

No Boh už dohral... a vyhral... vytiahol Eso...

 

A tak sa mu teraz prihováram  a prosím ho za Teba, za Aleša, Noemi i Jakubka.

 

„Pane, daj každému z tejto rodiny to, čo potrebuje ich zranené a ubolené srdce. A Jarku prijmi do svojej večnej lásky. Nech sa za nás prihovára z neba. Amen.“

 

PS1. : Jarka, ďakujem, že som mohla byť súčasťou tvojho života.

PS2: Modlím sa, veď ty vieš.....