„A prosím ťa, na čo mi to bude? Myslíš, že tvoje náboženstvo je na niečo dobré.... A kde je Boh, ktorý pomáha, ktorý zbavuje ľudí chorôb a zabraňuje vojnám? Veď je to smiešne... Boha už nikto nepotrebuje, to iba cirkev si cez neho zabezpečuje peniaze vyberaním do zvončeka....“
Poznáte to?
Koľko ľudí si to iba pomyslí, koľkí to povedia nahlas, koľkí sa uškrnú, keď vychádzate z Božieho domu...
Koľkí chcú mať život bez problémov, len tak, aby boli šťastní a od rána do večera tancovali?
Lenže....
Nemôžeme pozvať Boha na návštevu a povedať mu, zaves si na krk červenú kravatu, lebo mne sa zelená nepáči. Ani mu prikázať, čo si má obliecť... Ani vydať nariadenie a presné inštrukcie o tom, akého priateľa, známeho, či šéfa, nám má poslať na cestu života....
Nemôžeme ho zviazať do našich predstáv a posadiť do kresla v Súdnej sieni... obviniť ho, že sa nám nedarí, že nie všetko ide podľa našich predstáv, že.....
Ak to urobíme, ostane v nás iba smútok, hnev a znechutenie. Pretože sme ho ešte nepoznali a neotvorili sme si oči, pre jeho cesty v našom živote.
Nespýtali sme sa: Čo odo mňa chceš? Čo mi chceš cez túto bolesť povedať?
Boh nenosí kravatu ale lásku...
A nikoho nevyťahá za uši a nezahučí mu do nich: „Takto to od teba chcem! Tak sa prestaň ľutovať a otvor oči pre cestu, ktorú som ti prichystal a ktorá ťa má priviesť k premene tvojho srdca!!!“
Nerobí to...
ON iba pozýva.... na cestu k šťastiu, ktoré je často vykúpené krížom.
Iba ON má pre každého z nás pripravený „moment obrátenia,“ tú nečakanú chvíľu, keď ho poznáme inak a hlbšie....
A keď už som začala písať o ceste i o kríži, tak poďme trocha ďalej.....
Dnes ráno sme sa na jednu vydali.
Bola kľukatá, úzka, plná dier...
Šofér autobusu však statočne zápasil s každou „cestnou jamou“, lebo vedel, že nás má NIEKAM doviezť... (mimochodom aj pre neho bola tá cesta krížom.... )
Doviezť na miesto, kde možno stretnúť Boha....
Popri ceste, po ktorej sme sa viezli sa láme kameň.
Kameň
je slovo, ktoré Boh berie do úst práve vo chvíli,
keď chce hovoriť k tvrdým ľudským srdciam....
..... V plnosti času nám ponúka písomnú zmluvu a nedáva ju na papier, ale rovno na kamenné tabule...
.... Sľubuje, že odstráni srdce kamenné a dá nám srdce z mäsa.... Mäkké a živé...
.... Petra nazve skalou a dá mu kľúče od nebeského kráľovstva....
......zverí mu veľa, napriek tomu, že vie o jeho budúcej zrade...
Tam medzi kamením sme tak blízko Bohu, ktorý stvoril svet...
Tam hore v kameň-o-lome sa človek cíti „maličký“...
.... a predsa „obdarovaný“ veľkým Bohom.
Na dnešný deň to však nie je posledné Božie slovo...
... to hlavné,
trvalé a vytrvalé...
nás čaká hore, v lome..
Stojí, aj keď mnohí ním pohŕdajú...
Vysmievajú sa mu....
A mocne hovorí práve v bolesti..
V beznádeji vlieva nádej...
V samote spoločnosť....
a istotu, že aj keď všetci odídu, ON ostane stáť.
Kríž postavený na skale,
stále viac navštevovaný
tam na hore menom Butkov
Dnes okrem neho je ešte jeden.....
kríž
drevený,
putovný
Kríž, ktorý dal svätý – naozaj svätý otec Ján Pavol II. mladým ľuďom so slovami:
„Neste ho po zemi ako znamenie lásky Pána Ježiša k celému ľudstvu a ohlasujte všetkým,
že vykúpenie a spása je len v Kristovi zomrelom a zmŕtvychvstalom.“
Akoby povedal.
„Povedzte, že kríž a bolesť bol a bude súčasťou ľudských dní,
ale Ježiš, ktorý vás má rád mu dal nový rozmer....rozmer víťazstva.“
... víťazstva,
ktorého cenu vo chvíľach boja nepoznáme....
a ani o nej netušíme.....
Je to kríž, ktorý spája mladých i starých
Učí nás vzájomne si pomáhať,
načúvať,
zdieľať svoje radosti i starosti...
Stáť pred Bohom vo chvíľach, keď môj brat alebo sestra,
už na to nemajú síl....
Je to kríž,
pred ktorým starci dávajú dole klobúky
a prosia o šťastnú hodinu smrti....
Kríž,
pred ktorým babičky
zvolávajú požehnanie pre svoje deti i vnúčatá....
Kde opakujú múdrosti,
ktorým sa naučili,
keď ešte oni sami boli deti...
a ich mamy im čítali Bibliu...
Je to znamenie lásky,
ktoré spája ľudí...
túžiacich žiť naplno
Znamenie hriešnikov, ktorí vedia,
že potrebujú odpustenie
a milosrdenstvo...
Prichádzajú a modlia sa....
Prosia o príhovor svätého – Jána Pavla II
i o požehnanie.....
a nedelia sa na starých, či mladých...
všetci spolu ako jedna rodina stoja v pokore pred Bohom,
odovzdávajúc mu svoje starosti....
Aj spev a hudba tu majú svoje miesto....
Mládežnícky zbor z Ilavy chváli Ježiša.....
Hoci je zima, ľudí tam niečo hreje....
Je to prítomnosť Prítomného.... (tak by mu povedali teológovia),
ale deti ho volajú Ježiš.
Boh z kríža počúva svoje deti....
Žehná nám...
Opakuje,
že v kríži je ukrytý nový život....
Nech si hovorí kto chce,
čo chce...
Nech ním pohrda...
Boh Pravdu nezmení...
Naopak...
Vždy dáva ľuďom odvahu, aby šli a hlásali...
aby v tichu poznávali jeho tajomstvá....
aby sa s nádejou dotýkali a pomáhali tým,
ktorí sú chudobní.....
Boh pošepkal aj Jánovi Pavlovi II,
aby zveril kríž práve mladým...
a poprosil ich aby ho niesli do celého sveta...
a oni ho dnes priniesli
do kameňolomu
Butkov....
Aby sme aj my mohli vidieť Boha....
