Ten starý príbeh snáď pozná každý: vystajlovaní chalani sa predbiehajú v dokazovaní si toho, kto je odvážnejší. V tom skrsne jednému z nich skvelá myšlienka a staví sa s ostatnými, že pôjde na spoveď. Stávka padne, mladík vojde do spovednice a za pokánie dostane jedinú vetu, ktorú má zopakovať pred krížom niekoľkokrát: „Ježiš, Ty si za mňa zomrel- a ja pre Teba nič neurobím“

Je to nemožné- a predsa je to také reálne...Kto by dokázal Ježišovi povedať túto vetu : „JEŽIŠ! –Ty si za mňa zomrel- a JA pre TEBA NIČ neurobím!“ Ani raz... A predsa...

Nepoviem a predsa poviem svojím životom, svojím správaním- vtedy, keď si spomeniem na tú –och, už dávno nie priateľku a cítim, ako ju úprimne neznášam...keď nemám ani v úmysle zabudnúť na to, že si ma podrazil môj drahý najlepší priateľ..., keď sa mi už nechce čeliť tomu večnému porovnávaniu so sestrou, bratom, mamou, či otcom, keď už NECHCEM byť „dosť dobrá/ý“ a raz! chcem byť tá/ten, ktorá/ý sa na to vykašle, nedodrží slovo, nesplní povinnosť, neprečíta očakávania inému z očí...

JEŽIŠ-TY si za mňa zomrel...Nie, nikto ma nenúti zomrieť za nich- len ľahučké odpustiť, nespomínať, ustúpiť... PRE TEBA! Často iba tak sa to dá- a to stačí. Pre Teba- pre Teba odpustím, usmejem sa, pomôžem, urobím navyše...  Keď sa pozriem na Teba, nezmením iných ale svoj život, ako ten mladík, ktorý tú vetu nezvládol druhýkrát dopovedať a začal znova... A Tvoj KRÍŽ mal zmyslel.