Ježiš povedal Židom: „Vy ste poslali k Jánovi a on vydal svedectvo pravde. Lenže ja neprijímam svedectvo od človeka, ale toto hovorím preto, aby ste vy boli spasení. On bol lampa, ktorá horí a svieti, a vy ste sa chceli chvíľu veseliť v jeho svetle.
Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec. Tieto skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec.“ (Jn 5, 33-36)

Skutok alebo slovo? Pri ohlasovaní je niekedy potrebné jedno, inokedy druhé, ale najlepšie je, ak idú spolu bok po boku. Ježiš sa odvoláva na skutky, ktoré vykonal, aby potvrdil hodnovernosť hlásanej pravdy.
Božie slovo hovorí, že stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia (Rim 8,19). My jednoducho nemôžeme zostať ticho, musíme prinášat Božiu pravdu, ľudia musia počuť o Ježišovi. Ak zostaneme ticho, svet nás prehluší. Ak chceme niekomu hovoriť o Božom kráľovstve, je najlepšie, ak ho pocíti na vlastnej koži cez Božie skutky a Jeho dotyk. Zároveň ale potrebujeme zasievať semená slov Božej pravdy, aby priniesli svoju úrodu.

Naše deti, naši kolegovia, naše širšie rodiny potrebujú počuť o Bohu z našich úst. Nestačí, ak budeme len "dobrými ľudmi", či "správnymi chlapmi", bez vydávania slovného svedectva.

Pavol píše že viera je z hlásania. Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? (Rim 10,14). Často mám pocit, že sa zvýrazňujú iba skutky s domienkou, že ľudia, ktorým slúžime sa budú pýtať. Je to síce ideálny model, ale ľudia sa väčšinou nepýtajú, službu berú samozrejme a tak sa efekt skutkov postupne vytráca. Veľakrát zostávame iba pri skutkoch, lebo sa doslova bojíme prehovoriť priamo k človeku. ...A niekedy ako katolíci ticho závidíme tým, ktorí hlásajú progresívnejšie a získavajú ľudí pre Ježiša rýchlejšie. Prečo asi? :)

Poprosme nebeského Otca, aby sme boli mužmi nielen činov, ale aby sme mali aj odvahu hovoriť ľuďom o Bohu priamo a aby sme sa nebáli vydať svedectvo o jeho konaní v našich životoch.