Naša farníčka sestra Mária Cecília čoskoro zloží doživotnú profesiu. Pri tejto príležitosti zverejňujeme článok, ktorý pre rehoľu dominikánov pripravila Jana Solárová. Verím, že článok nám umožní nazrieť "za mreže" klauzúry.

Klauzúrna sestra Mária Cecília OP

Modliť sa za iných je krásne povolanie

 

Súčasťou dominikánskej rodiny sú už od čias svätého Dominika aj kontemplatívne mníšky žijúce v klauzúre. Na Slovensku takýto kláštor nemáme, ale niekoľko slovenských sestier našlo svoje miesto v kláštoroch v Česku, Poľsku či Taliansku. Sestra Mária Cecília pochádza z oravskej obce Novoť. Je najstaršia z piatich súrodencov, s rodičmi sa každý deň modlili za duchovné povolania aj z ich rodiny. Deväť rokov strávila v českej provincii, štvrtý rok je v talianskej komunite Monte Mario. V máji ju čaká veľký deň – zloženie doživotnej profesie, alebo ako sa laicky hovorí, „večných sľubov“. O jej ceste k povolaniu, živote v klauzúre aj o tom, ako sa cíti pred veľkým dňom, ktorý ju čaká, sa veľmi radi a vďačne porozprávame so sestrou Máriou Cecíliou KASANOVOU, OP

Kedy ste začali uvažovať o duchovnom povolaní?

 

Približne keď som mala 16 rokov. Bola som spolu so sestrou a niektorými sesternicami na pobyte v kláštore vo Vrbovom. Mali sme bohatý program. Modlili sme sa spolu so sestričkami, pomáhali na záhrade, meditovali Sväté písmo… Veľmi sa mi to páčilo. Vrátila som sa domov so zvolaním, že už viem, aké je moje povolanie. Počas štúdia som však na to prestala myslieť a bola som aj zamilovaná. Intenzívna túžba po zasvätenom živote sa mi vrátila, keď som mala približne 20.

 

Boli ľudia, ktorí vás na tejto ceste sprevádzali?

 

Vždy mi stál na blízku môj strýko, benediktín otec Vladimír. Viackrát sa ma snažil usmerniť svojimi radami a skúsenosťami, pretože videl ďalej ako ja, ale, žiaľ, nedokázala som ich hneď oceniť a bola som tvrdohlavá. Pán Boh však používa aj naše pády, aby nás naučil pokore, dôvere a odovzdanosti. Som strýkovi veľmi vďačná za to, že to so mnou nevzdal a doteraz mi je veľkou oporou.

 

Na ceste povolania do rehole dominikánov ma sprevádzal môj spovedník, dominikán otec Peter Fotta. Nadšene rozprával o sv. Dominikovi. Dal mi prečítať si jeho životopis, kde sa spomínajú aj mníšky. Uviedol ma do našej spirituality. Povzbudzoval ma, aby som bola Pánu Bohu verná aj v ťažkostiach ako Jeho nevesta. Som mu za to veľmi vďačná.

 

K dominikánom ste teda mali blízko. Vedeli ste, že chcete byť v kontemplatívnej reholi?

 

Bola som v dome kresťanskej formácie sekulárneho inštitútu Miles Jesu, ktorý v tom čase sídlil v Rovinke, čo je vlastne filiálka farnosti Dunajská Lužná. Často som chodievala na sv. omšu práve tam a bola som v kontakte s Dominikánskou rodinou. Je to úžasne živá farnosť, kde sa mi veľmi  páčila spolupráca medzi jednotlivými vetvami, bratmi, sestrami a laikmi, tiež deťmi a mládežou v klube Ostrov.

Po čase som začala uvažovať o kontemplatívnom povolaní, pretože ma stále viac priťahoval Pán Ježiš prítomný v bohostánku a uvedomovala som si potrebu modliť sa za iných. Hlavne za spásu duší, za rodiny detí, ktoré som učila, za kňazov, za tých, čo to potrebujú... To je vlastne to pekné dominikánske a zároveň naše poslanie mníšok modliť sa za spásu duší a účinnosť apoštolátu bratov a celej dominikánskej rodiny. Takže sa tu cítim ako ryba vo vode a som šťastná, že som našla svoje miesto v Cirkvi. Je to krásne povolanie.

Nemôžeme byť však všetci v klauzúre, to by svetu niečo podstatné apoštolské chýbalo. Takže vás všetkých, čo ste v teréne, povzbudzujem a podporujem modlitbou spolu s ostatnými mníškami na celom svete.

 

Ako prijali vaše rozhodnutie vaši najbližší?

 

Veľmi dobre. Moji rodičia túžili po tom, aby aspoň jeden z nás odovzdal svoj život Bohu. Často sme sa doma spolu modlievali za nové duchovné povolania z našej rodiny, takže boli pripravení aj na takú možnosť. Je to možno dané aj tým, že máme už v rodine duchovné povolania, ako z ockovej, tak z maminej strany. V klauzúre som však zatiaľ iba ja.

 

 

PRVÝKRÁT DOMA PO ÔSMICH ROKOCH

 

Ako dlho už ste v reholi?

 

K mníškam rehole dominikánov som vstúpila 1.10.2011. Prvých 9 rokov počiatočnej formácie som absolvovala v českej provincii a som vďačná za všetko, čo sa mi tam dostalo.

 

Ako ste sa ocitli v komunite Monte Mario?

 

Jednoducho povedané, vďaka Božej prozreteľnosti a určitým okolnostiam, ktoré k tomu viedli.

V našej komunite je ešte jedna Slovenka. Volá sa sestra Miriam Beatrice. Pochádza zo Sampora, Sliač. Kontaktovala ma cez môjho strýka o. Vladimíra a pozvala ma sem do prvej komunity v Ríme, ktorú založil sv. Dominik osobne. Úžasné je, že funguje bez prerušenia už viac ako 800 rokov, aj keď sa 2x presťahovala. Pôvodne v San Sisto, potom v priestoroch terajšej univerzity Angelicum a od roku 1931 na Monte Mario.

 

Komunikujete a modlíte sa v taliančine? Tento jazyk ste ovládali, keď ste išli do rehole?

 

Áno, hovoríme po taliansky. Postupne som si nový jazyk osvojila a už v ňom aj premýšľam. Keď však mám písať niečo oficiálne, nechám si skontrolovať pravopis spolusestrou, lebo občas urobím aj chybu. Na začiatku to však bolo ťažšie. Mala som základy, ale na bežnú komunikáciu s bohatou slovnou zásobou alebo pochopenie kázne či čítanie zložitejších textov to nestačilo. Hľadala som v slovníku takmer každé druhé slovo  alebo prosila o pomoc s prekladom sr. Miriam.

 

Ako často môžete vychádzať von? Môžete chodiť na návštevy domov? Môžu príbuzní navštevovať vás?

 

Klauzúru opúšťame s dovolením matky predstavenej za nejakým konkrétnym účelom, ako sú napríklad zdravotné dôvody, vybavovačky na úradoch, potrebné nákupy, ale tiež organizované stretnutia v rámci Cirkvi s účasťou klauzúrnych sestier.

V našom kláštore nemáme dovolenky s návštevou domova, ale ak sú na to vážne dôvody, čo môže byť napríklad ťažká choroba rodičov, alebo už sú v pokročilom veku a nemôžu cestovať tak ďaleko, aby nás navštívili, je možné požiadať o povolenie. Ja som sa prvýkrát dostala domov po 8 rokoch, kvôli vybaveniu dokumentov a druhýkrát len krátka zastávka v čase presunu do Ríma.

Návštevy môžeme mať tak príbuzných, ako aj známych po konzultácii s predstavenou. Máme na to vyhradené 2 miestnosti, ktoré sa volajú hovorňa (parlatorio) a sú prispôsobené predpisom o pápežskej klauzúre.

 

Môžete nám o tomto prezradiť viac? Je tam tá mreža, ako to poznáme z filmov?

 

Áno. V hovorni aj v kostole máme časť predelenú mrežou. Dá sa však na to celkom dobre zvyknúť. Mne osobne to pri komunikácii neprekáža.

 

 

 

ŽIVOT MODLITBY A SLUŽBY

 

Koľko času denne venujete modlitbe?

 

V komunite sa modlíme spoločne všetky časti breviára, 3 sväté ružence, máme 1 hodinu osobnej modlitby - meditáciu rozdelenú na ráno a večer, spoločnú aj súkromnú adoráciu.

Dalo by sa povedať, že spoločne trávime na modlitbách min. 5 hod. aj viac. Súkromná modlitba je neobmedzená 

 

Ako trávite zvyšný čas?

 

Každá máme nejakú úlohu v komunite a rozdelené služby, napríklad: predstavenstvo, sakristia, kuchyňa, ekonomika, relikvie, starostlivosť o chorých,  práčovňa, šitie…

Okrem toho máme čas na štúdium, oddych a iné spoločné alebo personálne aktivity.

Napríklad pripravujeme podnety k rozjímaniu na Lectio Divina, ktoré máme v kostole raz do mesiaca vždy 27. ako prípravu na sviatok našej Madony sv. Lukáša, ktorý je 27. júna.

 

Máte priestor na zbližovanie sa so sestrami, s ktorými žijete?

 

Samozrejme. Tvoríme jedno spoločenstvo duchovnej rodiny, kde nežijeme samy pre seba, ale snažíme sa budovať medzi sebou dobré priateľské vzťahy. Pomáhame si navzájom, staráme sa o staršie a choré sestry. Každý deň máme poobednú a večernú rekreáciu, kde sa spoločne rozprávame, zdieľame, smejeme, spievame…

 

Nakoľko máte možnosť sledovať dianie vo svete?

 

Odoberáme informačný denník Avvenire a my mladšie využívame prístup na internet.

 

12. mája 2024  zložíte doživotné sľuby. Aké pocity máte teraz, krátko pred tým veľkým dňom? Prevláda radosť alebo skôr bázeň?

 

Som veľmi šťastná. Túžim dlhodobo zaviazať sa pevným putom sľubov s nebeským Ženíchom a konečne sa ten deň blíži. Potom je na rade vernosť a vytrvalosť. Dúfam, že sa mi to s Božou pomocou podarí. Tiež prosím o modlitbu.

 

Máte pocit, že v tomto povolaní ste pri Bohu bližšie ako my, ľudia vo svete?

 

Každý máme v sebe priestor na stretnutie sa a rozhovor s Bohom. Nie len spoločnou modlitbou alebo sv. omšou, ale aj počas chôdze, práce, strelnými modlitbami, myšlienkami. Myslím si, že na každom osobne záleží, ako a aký vzťah buduje s Pánom Bohom, Priateľom, Ženíchom. A je to zároveň aj dar a milosť, že Mu môžeme byť tak blízko. Zvlášť po sv. prijímaní.

Samozrejme, že v rodine a zamestnaní zameranom na veľké výkony je to náročnejšie a my máme v kláštore okrem práce k dispozícii viac času venovanému nevyhnutne len modlitbe.

Pre mňa bola veľkým vzorom moja starká Anna. Mala 11 detí, dosť práce a silnú vieru. Počas pletenia svetrov im čítala životopisy svätých a podľa možnosti nevynechávala dennú sv. omšu. Bola členkou laického združenia dominikanov a modlila sa denne časť breviára.

Keď som si čítala po nej zdedenú regulu sv. Augustína, zistila som, že sme ju v rodine žili. Vždy sa snažila o jednotu a bratské napomenutie medzi 4 očami. Takže, keď sa chce, tak sa dá.

 

Každá žena má v sebe hlboko zakorenenú túžbu po deťoch. Ako ste sa vysporiadali s touto otázkou?

 

Pravá láska k Bohu je plodná a to píše aj sv. Pavol vo svojich listoch prvým kresťanským obciam.

Mám duchovné deti, za ktoré sa modlím a ich na diaľku duchovne sprevádzam.

 

Je kontemplatívna rehoľa pre introvertov a ľudí, ktorí nie sú veľmi spoločenskí?

 

Máme počas dňa priestor na súkromie a samotu, ale ako som už vyššie spomenula, tvoríme aj spoločenstvo. Tým, že nechodíme do zamestnania, sa stretávame dennodenne a trávime viac času spoločne. Takže myslím si, že nejaký extrémny introvert by mohol mať s tým problém. Sme tu však rôzne povahy a každá vnáša ten svoj vlastný charakter do života celej komunity.

 

Čo vás najviac napĺňa v tomto spôsobe života a čo je ťažké?

 

Rada trávim čas na modlitbách, štúdiu. Pripravujem zamyslenia na Lectio Divina pre moje spolusestry a ľudí, čo prídu alebo si čítajú vytlačenú brožúrku. Naozaj ma to baví. Okrem toho hrám na sv. omši, pomáham sa starať o staršie sestry. Rada počúvam ich životné príbehy a obdivujem ich vernosť. Rada si čítam alebo počúvam prosby o modlitbu, sledujem aktivity rehole, rôzne stretnutia, lebo je to pre mňa výzva k hotovosti a tiež užitočnosti. Tiež sa občas venujem pútnikom k Madone sv. Lukáša, vyrábam ružence, vo voľnom čase sa prejdem po záhrade alebo terase, odkiaľ máme krásny výhľad na Rím, a to mi pomáha myslieť v srdci Cirkvi na celý svet.

Myslím si, že ťažkosti sa nevyhnú nikomu a každý máme nejaký ten krížik. V spojení s Kristom sa však premieňa na obetu za iných a dá sa to zvládnuť.